Teta uhni. Moja mama je veľmi chorá

"Teta uhni. Moja mama si musí sadnúť, je veľmi chorá a neviem, čo urobíš, keď odpadne," zavelila minule panej, čo sa rozťahovala na lavičke v parku. Pani videla, že mám fialové pery, trasiem sa a evidentne mi nie je dobre. Nepohla sa ani o centimeter. Ja som príliš pyšná, aby som ju požiadala o miesto. Moja dcéra to urobila za mňa. "Teta a ty nevieš, že keď je niekomu zle, tak len tak nesedíme?" pokračovalo moje dieťa. Pani sa zrazu z lavičky vyparila. Keď bola lavička naša, Ruth vyhlásila: "No a teraz tu seď. Ja budem strážiť. Lebo ľudia sú k chorým drzí. Všimla si si?" Všimla. V spálni som mala kedysi kútik, kde som chodievala plakať. Potichúčky, aby ma nepočuli. Ale niekedy sa inak nedalo a musela som sa vyhučať. Ruth nenávidí, keď plačem. Lebo voči slzám je bezmocná. Jednédo dňa, kým som varila v kuchyni, preniesla do môjho slzavého kútika nočný stolík a hŕbu časopisov, čo na ňom ležali. Bola to ťažká práca pre malé dievčatko. Keď to dokončila, zavolala ma do spálne. "Teraz si tam budeš čítať a nie plakať. Vieš, že novinári musia veľa čítať. Vieš, nie?" Viem. Ruth má malú krabičku, do ktorej si odkladá peniaze. Prednedávnom bola s nami v banke previesť peniaze na účet zdravotnej poisťovne. Pýtala sa, či chorí musia platiť doktorovi. Povedali sme, že niekedy áno. Hlavne, ak sú veľmi chorí. Keď sme si minule skypovali s babkou, ukázala jej krabičku a povedala, že peniaze (asi dvadsať eur) tam ešte podrží, lebo ktovie, či mama nebude potrebovať. "Lebo babka moja mama je veľmi chorá." Je.Od momentu, čo sme sa dozvedeli, že mám leukémiu sme sa všetci snažili, aby Ruth o nej a všetkom, čo je s ňou spojené, vedela najmenej. Zdá sa, že o nej vie veľa a viac. Nepozná význam slova rakovina, lebo doma hovoríme o "tej" chorobe, ale pochopila, že mama nemá chrípku. "Mama,ty preto chodíš k profesorke Naomi, lebo je múdrejšia ako doktori. Lebo profesor vie viac ako doktor,nie?" No, v to všetci dúfame.