Tomer

Tomer mal 24 a už bol dolárový milionár. V malej počítačovej firme prišiel na niečo, na čo sa okamžite chytil veľký americký investor. Tomer sa z jednoizbového privátu presťahoval na prestížnu adresu, nakúpil si plno zbytočných vecí a ešte aj zaplatil prepychovú svadbu pre svoju sestru. Mal stabilný vzťah a ešte stabilnejší príjem a nič mu nechýbalo. Iba ak voľný čas. Veľa pracoval, dokončoval si školu, pozývali ho na prednášky, cestoval. Potom prišla stále sa nekončiaca chrípka a kolaps. Skolaboval v aute. Mohol sa zabiť, lebo sa to stalo, keď šoféroval. V nemocnici to už išlo rýchlo. Akútna leukémia, transplantácia kostnej drene, vážna recidíva, po prepustení z nemocnice takmer zomrel na zápal pľúc. Tri roky choroby z neho urobila muža, čo vyzerá na 50, hoci nemá ani tridsať. Môže to znieť otrepane, ale Tomer zmúdrel. V skupine pre pacientov sedával pri mne. Mali sme spoločnú lekárku a bývali sme asi desať minút od seba. Vždy mi opakoval, že rakovine ďakuje. Ja som mu hovorila, že filozoficky chápem, čo tým chce povedať, ale že sa ako matka, dcéra a manželka, k jeho prístupu nemôžem dopracovať. Aj ja som mohla rakovinu vnímať ako budíček, ale to by v tej celej patálii nemohla byť aj moja rodina. Posledné týždne Tomer veľmi trpel. Zhoršilo sa to a už sa nedalo nič robiť. Jeho mama hovorila, že napriek tomu bol vďačný. Vraj to vysvetľoval tak, že mohol zomrieť už vtedy v tom aute. Netuším aké boli jeho posledné chvíle. Asi si viem len predstaviť, čo prežil, kým sa dostal do terminálnej fázy. Napriek tomu nemôžem súhlasiť s tým, čo povedal jeden náš spolupacient. Že by možno bolo lepšie, keby Tomer odišiel už vtedy. Ale pre to, že som si tiež už niečo preskákala, mu tento názor vôbec nevyvraciam.