Aby sme si rozumeli, podporná skupina nie je nejaké prázdne potľapkávanie po pleciach alebo klub plačiek. Riešia sa tam fakt dôležité veci. Ako napríklad vyjednávať s poisťovňou, ako vysvetliť deťom, že rodič je chorý, ako zvládať krízy. Hoci tým všetkým prechádzam, stále sa mi nechce o tom hovoriť pred druhými. Naviac mám pocit a nielen pocit, dokonca istotu, že mnohí z nich sú na tom horšie ako ja. Zdravotne, rodinne, finančne, psychicky. A o niektorých veľmi dobre viem, že sa už z celej tejto šlamastiky nepozbierajú. Nie pre to, že by nechceli, ale pre to, že už nevládzu. Tak mi príde hlúpe sa pred nimi sťažovať.Hovorí sa, že zdieľaná bolesť je menšia bolesť. Možno pre to pacienti a ich rodiny na podpornú skupinu chodia. Možno im pomáha to, že aj iní majú problémy a prekonávajú ich, možno sa len potrebujú vyrozprávať. Na mňa to ale pôsobí demoralizujúco. Neviem čo robiť, keď sa pred dvadsiatmi ľuďmi zo zúfalstva rozplače dospelý chlap, hoci asi tuším, čím prechádza. Neviem ako sa pozerať na ženu, ktorú drží pohromade už len sila vôle a strach, čo bude s jej deťmi. A neviem, či chcem ešte raz vidieť 80- ročnú matku o paličke, ako utiera sliny svojmu 50- ročnému synovi, lebo po liečbe stratil schopnosť prehĺtať. Zrejme je to o tom, že odmietam pripustiť, že som súčaťou tohto sveta. Lebo ňou nechcem byť. Ľudia v podpornej skupine sú fantastickí a robia, čo môžu. Je to ich spôsob, ako to zvládať. Ale nie môj. Tým som si už celkom istá.
20. sep 2011 o 11:55
Páči sa: 0x
Prečítané: 4 425x
Toto nie je môj svet
Napokon som sa odhodlala. Tento týždeň som sa po roku ukázala na podpornej skupine pre pacientov. Bolo to lepšie ako minuloročné fiasko, ale stále sa odmietam zmieriť s faktom, že toto má byť môj mikrosvet.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(12)