V knižnici

Čítajú všetko. "Začiatočníci" hlavne populárno náučnú literatúru o chorobe, ale neskôr ich to prestane baviť a potom si vyberajú podľa svojho osobného vkusu. Dobre idú detektívky, hlavne tie mrazivé, izraelská klasika, romance a čo knihovníčku prekvapilo aj veľa poézie. 
Sú pacienti, čo si požičiavajú kvantá kníh, ktoré prečítajú tak rýchlo, že si ich nestihnú užiť. Poznám to, aj ja som mala kedysi zoznam toho, čo ešte musím stihnúť prečítať. Aj som čítala rýchlosťou blesku počas dlhých bezsenných nocí. Systematicky. Novinky, klasiku, ktorú som ešte nestihla, aj detské knihy v hebrejčine, aby som vedela, čo raz bude čítať moja dcéra. Načítala som toho veľa, ale skôr akademicky ako so srdcom. Viac ma zaujímalo ako autor vyskladal vetu ako to, čo ňou chcel povedať. To bolo vo fáze, keď som horúčkovito hľadala dôvody, prečo som ochorela. Teraz čítam pomaly, aj pre to, že mám prakticky denné bolesti hlavy a vyčerpáva ma písanie. Ale o to viac si to užívam. 
V knižnici chýba veľa kníh, lebo niektoré už pacienti nestihli vrátiť a ich príbuzní riešili dôležitejšie veci ako vypožičané knihy. Upomienky sa v tejto knižnici neposielajú, ale prázdna nie je, lebo darcov je dosť. 
Niekedy na jej policiach nájdem knihu so záložkou kdesi v prvej tretine, či úplne pri konci. Fantázia pracuje a tak rozmýšľam, či ju niekto nedočítal, lebo ho nebavila, lebo už nevládal, alebo pre to, že to už nestihol. Tá posledná možnosť ma desí. Nestihnúť dočítať knihu.