V kryte

To mi napadlo, keď som sledovala ako sa teda dosť organizovane presúvajú po nemocnici jednotlivé tímy a vyvážajú ľudí na posteliach do bezpečia. Čo je ale bezpečné pre pacientov transplantačnej jednotky? Kryt ich možno ochráni pred raketami, ale čo porobí s ich nulovou imunitou zmena prostredia? Čo detskí pacienti, pre ktorých je už samotný pobyt na onkológii traumou? Nie vždy sú pri nich rodičia. A čo personál? Bude musieť zachraňovať pacientov, ale bude niekto kto do bezpečia odvedie ich rodiny? Pôjde všetko hladko? Bude dosť času? Skúsení hovoria, že skôr nie. V tunajších médiách sa často píše o tom, aké škody na ekonomike a infraštruktúre by zanechal prípadný nepriateľský útok. Zaiste, je to vážna vec a postihla by každého obyvateľa. Keď som sa ale pozerala na tých ľudí, čo si nacvičovali evakuáciu onkológie, napadlo mi, že o tomto sa veľmi nepíše ani nehovorí. Lebo sa akosi automaticky ráta s tým, že na miestach, kde denne zachraňujú životy a kde denne každý pacient, malý alebo veľký, zvádza svoj boj s mimoriadne zákerným nepriateľom, ktorý nectí žiadne pravidlá, to nejako len bude. Že tie nácviky k niečomu boli, že ľudia sa vypnú k tomu najlepšiemu, čo v nich je a že nás nezradí nejaký technický omyl alebo stratený kľúč. Chcela by som tomu veriť a veľmi si želám, aby sme sa o tom nemuseli presviedčať v praxi.