Vonkajšie okolnosti

Určite ťažšie. Lebo aj vonkajšie faktory zohrávajú svoju úlohu. Pamätám si ako som s „pojazdnou“ infúziou sedávala na trávniku v nemocničnom parku, len tak naboso, s ľadovou kávou v ruke. Alebo ako som sa chodila po terapiách prejsť po pláži. Často to bolo možno len tristo metrov, ale pohľad na more a dobre naladených ľudí mi robil dobre. Rovnako ako slnečné dni, spánok pri otvorenom okne a to, že som si aj v najhorších stavoch mohla aspoň trochu posedieť na terase. A len tak sa pozerať ako beží život. Viem, že klímu si človek nevyberie, ale sú veci, ktoré sa môžu zlepšiť. Napríklad sa vám ľahšie zvláda choroba, ak sa vaše okolie nespráva ako aprílové počasie. Lebo stačí, že niekoľko duševných stavov a nálad za deň má sám chorý. Stabilita okolia je veľmi dôležitá, hoci pre okolie únavná. Tak ako vie chorého zlomiť depresívny výhľad z okna, alebo mu narobia problémy daždivé dni, tak ho vie rozhádzať pocit, že niekoho otravuje, obťažuje, zaťažuje. Okolie to nemusí ani dávať najavo, ale senzory chorého sú nastavené inak. Zacinkajú takmer okamžite. Veľa sa hovorí o tom, aké sú dôležité jasné farby v nemocničných izbách, príjemné obrazy na stenách, optimistické posolstvá na nemocničných nástenkách. Poznám pozitívny dopad týchto vecí, lebo som sa liečila v nemocnici, kde sa nesnažili zlepšovať len medicínsky, ale pracovali aj na servise pre chorých a ich blízkych.Stále si ale myslím, že je dôležité aj to, akými ľuďmi sa obklopíte, kto a ako silno pri vás stojí a či dostávate viac ako slovnú podporu. Či už v tej nemocnici alebo doma. Ak máte zázemie, príjemnú nemocnicu a ešte aj slnečné dni, ide to určite ľahšie. Tento blog dopisujem v čase, keď sa pozerám na metelicu posledného marcového dňa. Len mi potvrdzuje to, čo som načrtla vyššie.