Vtipnejší vyhráva. Aj na onkológii

Áno, aj na onkológii sa dajú zažiť smiešne veci. Niekedy detinsky smiešne. Napríklad, keď sa niekomu poposunie parochňa a vyzerá ako nepodarený klaun. Mojim spolupacientom na lavičke v čakárni sa to stalo párkrát. A vždy to zobrali s humorom. Smiali sme sa aj my ostatní. Lebo veď trapasy k liečbe patria. A smiech dobre maskuje rozpaky.Ja som na začiatku len plakala, smiať sa mi nechcelo. Dokonca boli chvíle, keď ma nerozosmiali ani šašoviny vlastného dieťaťa. A potom prišiel zlom. Našli mi predrakovinové bunky v mechúri a musela som ísť na jeden test. Osem hodín som nemohla nič piť a keď som prišla na vyšetrenie, doniesla mi sestrička nádobu vo veľkosti "horčičáka" a povedala mi, aby som ju na toalete naplnila aspoň do polovice. Ale z čoho? Po kvapkách a v bolestiach sa mi to podarilo. Ale keď som obsah nádoby išla vylievať do skúmavky, všetko mi padlo do misy. Radšej nebudem citovať tú nadávku, čo som vypustila z úst. Ale po nej nasledoval taký záchvat smiechu, že som musela utekať za sestričkou, aby mi dala novú nádobku, lebo mi strašne treba. Odvtedy sa smejem na každej hlúposti. Aj na tých krčmových vtipoch, čo nám rozpráva Danny. Danny má len 17 rokov a už päť rokov chodí na chemoterapiu. Rakovinu má tuším všade a podľa doktorov a všetkých štatistík tu už dávno nemal byť. Keď ho ale počujem ako paroduje opitého Rusa alebo namosúrenú rabínovu ženu, hovorím si, že tento chlapec raz bude stáť niekde na javisku. To on mi povedal, že tie vrásky, čo mám okolo úst, nie sú z choroby, ale z toho, že som sa niekedy veľa smiala. A že keď sa budem smiať, vyhrám to. Lebo on sa smeje stále. Hlavne tým doktorom a ich štatistikám.