Vypísať sa

Vyšla v nezávislom, menšom vydavateľstve, v obmedzenom náklade a tak som ju zháňala dlhšie. Napokon ju mali v nemocničnej knižnici. Teda jej obchytanú oxeroxovanú verziu. Je to príbeh, ktorého rozprávačom je autistický chlapec. To je ťažká téma. Pre niekoho kto len odhaduje, aké je to byť autistom. Je to téma náročná na jazyk, ak má čitateľ uveriť, že príbeh skutočne rozpráva nedospelý autista.Moja hebrejčina nie je ani zďaleka dokonalá, ale zdalo sa mi, že je to celkom autentické. A nie len mne. Kniha dostala niekoľko literárnych cien.O knihe som sa rozprávala s mojou onkologičkou. O tom, prečo si vedec jeho rangu vybral pohľad autistu. Asi pre to, že sa tiež pozerá na veci inak ako ostaní ľudia. To mu umožňuje vidieť nové riešenia. Podľa mojej doktorky je dobrá medicína nielen o znalosti a skúsenosti, ale aj o kreativite, o opustení stereotypov, o rešpektovaní a odhaľovaní jedinečnosti a výnimočnosti. Tak ako dobré písanie.Moja doktorka nepíše, ale po ťažkých službách a po tom, čo obriadi svoju veľkú rodinu, vyrába keramiku. Ako hovorí, potrebuje si zhmotniť úspechy aj zlyhania. Svoje, aj pacientov. Tak vyrába hrnce a hrnčeky. Keď je dobre, sú pastelové, keď zle, sivé. Včera som si zase pomaličky prečítala kúsok z knihy o autistickom chlapcovi. Aj on sa borí s handicapom, aj na jeho chrbáte je toho viac, ako si ľudia myslia, že znesú. Píšem aj ja a viem, že doktor z mojej nemocnice sa potrebuje vypísať. Z jeho riadkov je to viac ako zrejmé. To, že zo seba potrebuje dostať frustrácie, ale aj oslavovať, keď sa niečo podarí. Lebo raz je život pastelový a raz sivý. Ako jeho, moje a vaše dni.