Vzdať sa

A robia to tak intenzívne, že sami uveríte, že je to tak v poriadku. Že vašou povinnosťou je okrem výchovy dieťaťa, zarábania peňazí, vynášania smetí a úcty k starším aj nevzdávať sa. Hoci...
Otočme to. Čo v prípade, ak sa vážne chorý človek s nie dobrou perspektívou, vzdá. Prestane bojovať, posúvať svoje limity do nenormálnych výšok, zaťažovať ostatných svojou nevládnosťou a povie si, že peniaze na aj tak nikam nevedúcu liečbu možno využiť napríklad na budúce školné pre svoje dieťa. Jednoducho, prestane sa pechoriť a nechá to celé tak. Nechá ten stroj pomaly doklepať. 
Zaiste, ľudia majú tendenciu hovoriť, že sa nemiete vzdať, lebo vás niekto potrebuje. To je pravda, aj keď čiastočná. Málokto skutočne potrebuje unaveného, nepredvídateľného človeka. 
Áno, je tu rodina a deti, ale bolo by poctivé si položiť otázku, dokedy sa dá žiť v totálnej neistote, v tieni choroby, ktorá čoraz hlbšie prerastá nielen do tela chorého. 
Rýchly či pomalý koniec ako výsledok vzdania sa je hrozný, bolestivý, devastačný, ale zase mnohí z nás prežili stratu blízkeho človeka a takmer nikoho z nás to nezabilo, hoci jazvy na duši môžu byť aj celoživotné. 
Vzdať sa je odvážne. Aspoň tak ako bojovať. Bojovať s ihlicou na pletenie proti meču v rukách samuraja.