Zomrel pri mne človek

Jednu chvíľu sa ešte so mnou rozprával, diktoval sestričke nejaké údaje a potom som len videla, ako nad ním sestričky krúžia s bielou plachtou. O niekoľko minút ho odviezli. Ticho, diskrétne, aby nevyrušovali ďalších, čo majú zo smrti opodstatnený strach. Veľa ľudí v miestnosti si ani nič nevšimlo.Toho muža som videla na oddelení pre ambulatných pacientov, čo do nemocnice dochádzajú na infúzie, po prvý raz. Rozprával mi, že rakovinu mu našli len nedávno a pýtal sa ma, aké to je. Nepovedala som mu všetko, len to, že po infúziách mu nebude niekoľko dní dobre. Odpovedal, že to mu povedala aj jeho lekárka. A ja na to, že nie každý musí zareagovať zle. Sú ľudia, čo znesú viac ako iní. Potom sa už nechcel rozprávať a do reči nebolo ani mne. Zasa som sa zahľadela do stropu, ako to robím, keď čakám, kým to do mňa natečie. A potom som videla tú veľkú bielu plachtu. Neskôr na ňu prišpendlili papier s čiernou bodkou. A počula som ako sa sestričky dohovárajú, kto to pôjde povedať jeho žene. Čakala naňho v nemocničnej kaviarni. Minulý týždeň vedľa mňa zomrel človek. Mal asi 50, bol ženatý a mal rakovinu.Tuším som niečo počula o milosrdnej smrti a chcem veriť, že bol jej klientom.