Keď som do útulky prišla prvý krát, bola som zhrozená. Každý pes, čo som ho venčila mal krásne riedku stolicu, čo nabádalo myšlienkam o ich kŕmení, ktoré v mojich predstavách nevyzeralo vábne. Na ploche o veľkosti našej obývačky ( priemer petržalských bytov) nazývanej výbeh sa hromadilo asi 20 psov, ktorý striedavo napádali jeden druhého. Niekoľko vydláždených kotercov o veľkosti 5x5 metrov, v ktorých sa tiesni dva a viac psíkov.
Prídete tam, slečna alebo pán z útulku otvorí bránku, vrhne sa na neho 10 psov, on poslepu nejakého schmatne , vytiahne ho von. Toto je Bob, on je milý a prítulný. Zoberiete vodítko a vediete milého a prítulného Boba. Teda milý a prítulný Bob vedie vás. Ešte sa mi nestalo, že by nejaký pes išiel pokojne. Ťahanie by sa dalo prežiť, ale keď každý pes práve s vami napĺňa samovražedne sklony a snaží sa obesiť na vlastnej vôdzke ?
Milý a prítomný Bob si ma vedie. Snažím sa ho pohladiť. Odpoveďou je mi zlostne vrčanie, nejaká dievčina držiac celým telom veľkého nemeckého ovčiaka na mňa kričí: „Rýchlo prebehni, ten môj neznáša psov!“
Bohužiaľ ani Bob nemá psov rad a tak ho nevediem preč, ale vlečiem, na jeho dvoch zadných nohách, čo najďalej od svojho tela. Prečo majú psy tak veľké zuby?
Úplne udychčaná sa so štekajúcim Bobom sa vraciam do útulku. Tá istá dievčina čo mi Bobíka dala sa na mňa usmeje a schmatne mi vodítko z ruky so slovami : „ Vidím, že už ste nášho Floriána vyvenčili.“
A ja idiot si zoberiem ešte ďalšieho psa. Čakám, ktorý z uštekaných zajatcov to bude. Dievčina ma však vedie k radu kríkov za oplotenie, kde stojí polorozpadnutá plesnivá búda. Otvorí ju kľúčmi. Za dverami sa nachádzajú mreže, tmavá chodba, zápach plesne...
„Chytaj ho,“ povie mi a už sa odniekiaľ vyrútil krpatý čokel.
„Bude trošku ťahať, dobrý týždeň nebol vonku.“
Nie nebol to vtip a tak sa začína ďalší maratón venčenia. Pes ťahá ešte viac ako všetci predtým. Po chvíli toho mám dosť a so psom sa obraciam, nadávajúc na boľavú ruku. Zatiahnem a nič.
Na zemi leží pes, kňučí, zapiera sa prednými labami a orie zem. Vidno, že sa teší domov.
Viem, že starať sa o zatúlané psy nie je určite ľahké, ale pri umývaní si rúk v kúpeľni, kde sa svetlo zapína na fotobunku a dívajúc sa na koženú sedačku, čo tam majú, sa divím, že im ľudia ešte prispievajú.
