Čo sa teda stalo? V rámci projektu vzdelávania rómov sa vynakladajú financie o.i. aj na rôzne rekvalifikačné kurzy. Nechápem ich zmysel. Aká je realita? Firma obdrží finančný balík cez projekt EÚ na vzdelávanie. Vytvorí kurz počítačových znalostí pre rómov. No nik sa už nezaoberá tým, aký je efekt takto vynaložených peňazí. Z rozprávania človeka, ktorý takéto kurzy vedie, je zmysel takéhoto vzdelávania nulový, t.j. sú to zbytočne vynaložené peniaze. Prečo? Frekventanti veľakrát nemajú ani základné vzdelanie, po absolvovaní kurzu aj tak sa im nezmení pracovný status. Z iných zdrojov zase viem, že o projekty EÚ na vzdelávanie rómov je vysoký záuje, pretože "pod to sa zmestí všetko", t.j. hocičo sa vytvorí, dá sa správne odôvodnenie (papier znesie všetko), využijú sa správne kanály (t.j. provízia sa v týchto prípadoch pohybuje, napriek dozoru EÚ na úrovni cca 20%) a môže niekto veselo čerpať a nasaávať peniažky...
Aké máme ale výhliadky? Rómska populácia sa rýchlo rozrastá (prírastok obyvateľstva je výrazne vyšší ako u väčšinovej populácie), vzdelanostná úroveň je veľmi nízka, kriminalita vysoká, úroveň bývania nezodpovedajúca 21. storočiu. Ak vláda nebude razantne konať, včas a s rozumom, prípadov, že starosta bude negramotný, že prípady Žehra, Lunik 9 a pod, budú z roka na rok rást ako momentálne huby na Slovensku. Čo s tým?
Už R. Fico, pri vzniku strany SMER, tvrdil, že časť obyvateľstva si robí výnosný biznis z rodenia detí a tomu je potrebné zabrániť, nech si Brusel vraví, čo chce. Súhlasím s touto myšlienkou. No žiaľ, realita je výrazne iná než teória. Čo teda robiť?
V prvom rade pochopiť mentalitu rómov, ich schopnosť rýchlo sa adaptovať, ich naturalitu. Radikálne pristúpiť k sociáílne neprispôsobivým občanom. A začať od detí. Akonáhle rodina nevie vytvoriť prostredie, na úrovni hygienických štandardov 21. storočia, deti odobrať, nech si ich berie do opatery štát, všetky príspevky na takéto deti presmerovať opäť na štát a nedovoliť, aby sa takéto deti vrátili späť do rómskych osád, kde sa žije ako v medzivojnovom období. takýmto spôsobom bude rásť celá generácia ľudí, ktorí nebudú získavať okrajové pracovné návyky, ktorá bude ďaleko viac adaptovaná na súčasnosť, nehovoriac o znížení rizík kriminality, zdravia. Vytvoriť štátne internátne školy pre takéto deti, kde sa môžu kvalitatívne lepšie naučiť kultúre života 21. storočia, kde sa lepšie podchytia napr. aj talenty, kde sa týmto deťom dá venovať systematicky, zmysluplne a viesť k bežným životným štandardom. Čo s dospelými? Na túto skupinu obyvateľstva platí len jedno: sústavný tlak a bič. Čo to znamená? Dostať ich do pracovného kolobehu, tu je opäť priestor pre štát, aby vytvoril pracovné miesta pre menej kvalifikovaných ľudí. Je vždy lepšie, ak štát rozdáva sociálnu podporu bez toho, aby sa časť takejto dotácie vrátila späť, alebo je lepšie v danej výške dotovať pracovné miesto pre týchto ľudí, ktorí by priniesli aspoň spoločenský efekt, hoc aj čistením ulíc, nehovoriac o tom, že len prácou a pracovnými návykmi sa sociálne neprispôsobiví ľudia pohnú z miesta. Príkladom môžu ísť tie obce, kde je vysoká zamestnanosť v takýchto rodinách, v týchto obciach nie sú zásadné problémy s touto komunitou. Nesmieme naprázdno ľudí, ktorí nevedia hospodáriť s peniazmi, ktorí nemajú častokrát základné vzdelanie, ktorí zapáchajú, pretože nepoznajú hygienické návyky, stále finančne dotovať. Takto nasmerované riešenie danej problematiky nedotlačí dotknutých ľudí nutnosť zmeniť sa. načo im stavať domy, ak nevedia si ich vážiť, načo im dávať podporu, ktorú aj tak premenia na cigarety a dlhy? Dokedy sa budeme pozerať na to, ako sa títo ľudia zadlžujú, ako rastie úžera? Načo komplikované riešenia v podobe čipových kariet? Zbytočne drahé riešenie, jednoducho zveriť správu štatnej podpory do rúk ľudí, ktorí by s týmito peniazmi "hospodárili", t.j odelili dlhovú časť, nedávali hotové peniaze, ale napr. stravné lístky, či poukážky na nákup tovaru, alebo priamy lístkový systém z 50-tych rokov. Takéto riešenie je menej komplikované, finančne náročné a čo je hlavné, je prudko rýchlo realizovateľné, narozdiel od elektronických čipových kariet, na ktoré dnes jednoducho štát nemá.
Som si vedomý, že riešenie tzv. rómskej otázky je veľmi komplikované, určite nie je jednoduché tak, ako som to vykreslil v krátkom článku, no najdôležitejšie je, aby štát sa správal zodpovedne, t.j. aby sa staral o svojich ľudí efektívne, aby chránil občanov a hlavne, aby už konečne začal systematicky a efektívne konať.
