Jednou takou príjemnou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, bol aj ostatný víkend v obci Štós, neďaleko Košíc. V súčasnosti sa obce zvyčajne zmôžu na Dni obce a tým si splnia kultúrne kvórum na celý rok. Našťastie, pre túto malú obec v krásnom prostredí to tak nie je.
Celá akcia mala miestny rozmer, sobota patrila poľovníkom, no a oslovila najmä občanov obce Štós a aj kúpeľných hostí z miestnych klimatických kúpeľov, ktoré sa už viac ako 100 rokov týčia nad obcou. V sobotu sa prezentovali najmä poľovníci. Okrem zvykov, ktoré prebiehajú v tejto skupine zelených priateľov prírody, ukázali aj zvyky, ako napíklad prijímanie mladého a nádejného poľovníka medzi seba, čím pobavili všetkých prítomných, najmä jeho neformálnou exekutívou. Taktiež poľovníci vysvetlili čo - to z ich činnosti, ako prebieha lov, odprezentovali aj spôsob vábenia vysokej zveri na rôzne typy vábničiek, ako aj rozdiely vo vábení počas roku. Spomienkové fotografie zase oživili spomienky mnohých domácich, keď na nich spoznali svojho suseda, či rodinu... Poľovníci nezabudli ani na dorast. Hlavne im bola určená miestnosť, kde jednoducho a skoro vkusne ukázali, aká lovná zver žije v okolí obce Štós. Pre tých starších dorastencov bola určená súťaž v streľbe zo vzduchovej zbrane. Aby celý čas nebol nudný, o lahodenie uchu sa starala miesta dychovka, ktorá patrí v regióne k tým najstarším, pretože jej vznik sa datuje k roku 1925 a svoju činnosť vyvíja nepretržite až dodnes. Tu si dovolím trochu odskočiť a dychovke venovať pár viet. Toto hudobné teleso odchovalo za tento dlhý čas mnohých hudobníkov, aj bez toho, aby všetci členovia museli povinne ovládať teóriu hudby, či museli mať hudobné vzdelanie. Za posledné desaťročia kraľoval tomuto telesu p. Peter Hartman. A práve on je príkladom zapáleného človeka, ktorý svoj život venoval práve hudbe. Získaval nové sklady, snažil sa experimentovať, viedol deti ku kladnému vzťahu k hudbe a pod jeho dozorom sa z mnohých detí stali hudobníci, ktorý taktiež spojili svoj život s touto záľubou. Pán Hartman viedol štóssku dychovku viac ako 30 rokov a to je veľmi úctyhodný vek, klobúk dole.
Ale späť ku kultúrnej akcií. Určite obec Štós je známa aj výrobou nožov. Aj keď zmena spoločenského systému zasadila Sandriku Štós veľmi ťažkú ranu, o ručnú výrobu sa stará miestny podnikateľ, výrobca nožov, ktorý taktiež prezentoval na tejto akcií svoje výrobky (ako inak, veď nože patria k poľovníkom). Kto bol hladný, tak poľovníci sa ukázali ako dobrí kuchári a okrem tradičného pokrmu "guláša", pripravili pre návštevníkov aj zopár iných chuťoviek. Tu musím spomenúť, že guláš bol vynikajúci, ale tie v Štóse sú stále najlepšie, nech ich varí ktokoľvek. Obec žije aj dobrovoľníkmi Hasičského a záchranného zboru. Každý ich mohol registrovať, mali na sebe svoje uniformy, a z ich garáže sa narýchlo stala výdajňa potrieb pre zaistenie pitného režimu, čiže mládež nealko a dospelí, ako inak, pivná polievka, či niečo ostré, na výber bolo dosť. Že smäd bol dobrý, svedčia aj stále rady ľudí pri tomto bode.
Kto si myslí, že to je koniec, je na omyle. Ten zlatý klinec programu sa ešte len chystal. Obec Štós sa pridala k akcií Kino bus, ktorá prebiehala práve v uplynulé dni. Zámerom organizátora bolo oživiť kiná po okolitých dedinkách, ukázať návštevníkom krásu územia horného toku rieky Bodvy. A tak v sobotu večer zavítala skupina ľudí aj do obce Štós. Najprv sa pustil 8 mm dokumentárny film, ktorý bol akýmsi sumárom archívnych záberov zo života miestnej dychovej kapely. Šum domácich, občasné výkriky typu: "tam je Ďuli - báči", " Toto bolo točené v Bratislave na zájazde" priniesli trochu spomienok... Blížil sa zlatý klinec večera. A ním bol....
...celovečený nemý film Metropolis ozvučený práve štósskou dychovkou v priamom prenose, torý sa premietal v kine. Apropó, podľa miestnych toto kino spustilo premietačky po viac ako 15-ich rokoch. Ale pár viet o filme. Natočený bol v roku 1927, v Nemecku. Na svoju dobu určite patril medzi skvosty. Žánrovo je tento film radený ako dráma a sci-fi. Opisuje život ľudí v roku 2026, triedne rozdiely medzi smotánkou na povrchu zeme a robotníkmi, pracujúcimi a žijúcimi v podzemí. Na svoju dobu určite skvostný film, výprava, triky, celé poňatie...a aj čas, ktorý presiahol 120 minút. Oproti tomu stála kapela, dychovka, ktorú po veľmi dlhej dobe viedol profesionálny muzikant a dirigent. Spolu nemý film a vkusne doladený zvuk dychovky ma vrátil v myšlienkach do minulosti, občas som sa pozastavil a premýšľal, aké to bolo pred skoro 100 rokmi, keď v kinách vládlo ticho, žiadne sluch ničiace surround efekty, žiadny 3D film, žiaden hluk, len nemý, čiernobiely film, častokrát sprevádzaný klavírom. Ten čas povyše 120 minút dal zabrať aj divákom. No najviac v sále hudobníkom, ktorí, ako som sa neskôr dozvedel, mali minimum spoločných skúšok k tomuto predstaveniu, dokázali nepretržite improvizovať, správne reagovať na pokyny dirigenta a dodali perfektný rozmer filmu. A netrebalo ani noty, všetko bolo správne namixované. Nie, určite výkon nebol po kvalite na profesionálnej úrovni, ale hrali muzikanti, ktorí mnohí nemajú hudobné vzdelanie, hrali vekovo mladí, aj tí zrelší. Vôbec mi nevadil občasný falošný tón, či nesprávny nástup, ten kvalitný rozmer bol úplne inde, kvalitný rozmer, ktorá ma núti vzdať hold všetkým týmto muzikantom... Títo amatéri dokázali spoločne hrať viac ako 2 hodiny, bez nôt, improvizačne. Kto je muzikant, vie o čom tu píšem. Aj preto aplauz všetkých divákov a následné standing ovations bolo tou najlepšou vďakou a vyjadrením spokojnosti. Všetká česť.
Som veľmi rád, že aspoň v lokálnych regiónoch kultúrne podujatia nezanikajú, napriek problémom asi v každej obci, dokáže samospráva a nadšenci spríjemniť život svojim občanom, presne tak, ako to bolo v 18.6.2011 v obci Štós. Prečo vlastne by takéto podujatia nemali zanikať? Je určite občianskou hrdosťou, ak obyvateľ tej ktorej obce pozná, čo sa v nej deje, aké sú jej aktivity, samozrejme, že aj takéto stretnutie veľkej časti obyvateľov na námestíčku prináša svoje čaro spoločných nekonečných rozhovorov, spomienky a aspoň chvíľkové zabudnutie na každodenné strasti, ktoré sa na nás valia deň čo deň.
