Jesenný anjel

Slnko svieti a nad hlavou ani jeden obláčik. Je nedeľa a každý podľa svojho sa snaží rýchlo ešte stihnúť uloviť okamžik do svojej siete spokojnosti. Veď zase príde zima a slnko bude inak svietiť a dnes je ešte dnes a je predsa len nedeľa, tak mám na to plné právo, kričí zo mňa sebeckosť. Netreba pri meditácii rozmýšlať, ale niektorí sme proste takí. V hlave sa nám stále niečo melie. Minule moja svokra povedala: " Nie je ani dobré, keď veľa čítame." Neviem, ako to myslela, lebo po tej vete sa hneď ozvala moja ješitnosť a odhodlanosť moje knihy, ktoré sú pre mňa skoro sväté, brániť pred " nepriateľom". A tak, keď veľa čítate a chcete byť objektívni, tak musíte veci posudzovať zo všetkých uhlov. Nedá sa vám proste vypnúť, aj keď sa snažíte pozorovať dych. Je to však úplne jedno. Vy ste vy a tak je najlepšie byť sám sebou a robiť veci tak, ako ich cítite. A tak sedím v záhrade na spacáku, na ktorom som sedávala ako decko. Nechápem z čoho je vyrobený, keď stále vyzerá skoro ako nový ... že by bol vypraný v Pervole? Sedím a snažím sa o tú dokonalú meditačnú pozíciu. A z úst sa mi derie zvuk, ktorý rozvibruje moje zuby a vnútro mozgu, nech aktivuje sa moja šišinka, nech dostanem odpovede na otázky od môjho majstra. Od majstra, čo sa skrýva vo mne, čo pozná odpovede na moje otázky. Ako sa hovorí: " Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže ". Hľadám stále nejakú odpoveď, veď keď sa chcem posunúť, musím odblokovať to, čo nemám v sebe vysporiadané. A ja chcem, tak strašne chcem. Aby som sa už nemusela hrabať v minulosti. V budúcnosti už nemusím. Pýtate sa prečo? Preto že viem, že tú si už spravím presne takú, akú ju chcem mať. A tak sedím a čakám čo sa stane. Nohy prekrížené, vystretý chrbát, občas sa nakláňam ako budhisti pri modlení. Nie však pre to, že to oni tak robia. Je to fajn rozhýbať si bedrové kĺby a farby, čo sa vám vynárajú za zavretými očami krásne menia farbu a krásne sa pohybujú ... je to tak príjemné. Pýtam sa v duchu, čo potrebujem vedieť. Ako zlepšiť môj život. Pýtam sa: " Ako dosiahnem blaženosť v ťažkej chvíli? Keď nebude po ruke nikto, komu by som sa zverila?" Keď nebudem môcť nikomu povedať, čo môj mozog vyprodukoval, aby som prečistila svoje pocity do najväčšej hĺbky? V tej chvíli prišiel. Sadol si predo mňa, ako môj obraz. Mal dlhé biele rúcho a dlhé zvlnené vlasy. Usmievala som sa na neho v duchu. Á... teba potrebujem, už som na to prišla. Ty si môj anjel. Chytil ma za ruky a cítila som jeho jemnú pokožku. Držal ma tak pevne a tak nežne, ako zvykne držať za ruku váš najlepší priateľ, keď cíti, že potrebujete ... Ako sa voláš? Spýtala som sa ho. Neodpovedal. Chcel, aby som mu ja našla meno. Skúšala som také s akým sa pomenuvávajú anjeli, skúšala som aj ľudské mená najlepších ľudských anjelov, ktorých som stretla, ale ani jedno nebolo to pravé. "Budem ťa volať Jesenný anjel." Mlčky súhlasil. A slnko stále svietilo a ja som úchytkom pozorovala dvere, či sa v nich neobjaví niekto, kto ma prichytí držať sa za ruky s anjelom. Slnko zapadlo a ja ďakujem za dnešný deň. Ďakujem sebe samej, že som si našla čas a spôsob, ako nájsť v sebe šťastie.