Semienko

Plynuli dni a noci a všetko bolo stále rovnaké. Zdanlivo rovnaké. Nemenilo sa nič okolo neho. Nemalo zrkadlo a oči ešte nevideli. Len jeden problém malo,ten priestor okolo neho mu začal byť tesný. Netušilo, že ono rastie, len cítilo tlak zo všetkých strán. Ale bolo mu aj tak dobre. Teplučká vlhká zem mu poskytovala ochranu, teplučké mamino bruško ho kolísalo. Začalo naťahovať ručičky a nožičky, vyrástol korienok a lístok z jeho stredu. Keď dozrel čas, zmenil sa zrazu jeho život. Jemný lístok na jar nesmelo vykukol zo zeme a bol oslepený toľkou rozmanitosťou sveta. Keď dozrel čas, opustilo mäkučkú, bezpečnú postieľku a aspoň pupočnou šnúrou sa ešte chvíľku snažilo udržať kontakt s tým, čo sa už nedá vrátiť späť. Bolo ohromené, keď uvidelo svet. Bolo ohromené, keď videlo tvár svojej matky, keď pocítilo hlad, keď pocítilo teplo vo svojej plienke. A z úst sa mu vydral prvý zvuk a cítilo prvé lúče slnka, prvé kvapky dažďa. Nevedelo o čom to všetko je. Len kochalo sa svetlom, vlahou, jedlom, životom. A telo mu silnelo. Rástli mu nové listy a mohutnel mu kmeň a oči videli stále viac. Videlo lietať vtáky a komáre a chcelo lietať tiež. Nevedelo, že má rodinu z ktorej pochádza, lebo nevedelo z kadiaľ ho privial vietor. A tak tam rástlo a považovalo všetkých za bratov a sestry a pozorovalo stále z väčšej výšky svet. Videlo lietať vtáky a komáre a chcelo lietať tiež. Jeho mama mu vraví: " Lietanie je nebezpečné. " A ono uverilo skúsenosti. Lebo dôverovalo. Tak sedelo tíško a pozorovalo a snívalo o tom, že raz možno v ďalšom živote sa narodí ako vták.