Stromy a ľudia

Kráčam v NY po ulici. Som v dave. Tisíce ľudí sa rútia oproti mne, tisíce idú mojím smerom. Jedni sú veľkí a statní ako jedle, majú široký pás ako sto ročný strom. Z mojej výšky maličkej slovenky sa ich hlavy nachádzajú niekde v oblakoch. Míňam jedného za druhým a každý z nich je iný. Táto tetuška s tmavou zošuverenou tvárou a farebným turbanom na hlave je ale menšia ako ja. Život ju tlačí k zemi, staroba skrivila jej chrbticu v očiach má však potmehútsky úsmev.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

My ľudia sme ako stromy. Kráčam v hustom lese a vidím silné jedince so širokým kmeňom týčiace sa do výšky. Sú odolní, tak sa narodili. Sú si istí svojej sily. Svojho presvedčenia. Stoja nad ostatnými a ukazujú im svoju majestátnosť. Ale zároveň aj chránia tie stromy pod nimi. Nedovolia, aby tie maličké a slabé trpeli veľkou dávkou svetla, aby ich silné krúpy zničili svojou silou. Vesmír funguje na pripodobňovaní. Som ako malá jedlička, alebo ako statný buk? Každý má svoje miesto na Zemi. A Zemeguľa si putuje po svojej obežnej dráhe. A vesmírne telesá spolu s ňou znovu a znovu podliehajú zákonom stvorenia. Od menších vibrácií postupujú smerom k vyšším. Nikto sa nespýta ľudí, či chcú, či nechcú. Tak ako sa ani víchrica nepýta stromov, či chcú odolávať jej sile. Pri nápore vetra najprv podľahnú tie jemnejšie, citlivejšie, tie so zlatou aurou, ktoré vedia, že kolobeh života sa nedá zastaviť. Prijmú zákony desatora, ich drevo sa v zemi rozloží, aby tak vytvorili živnú pôdu pre tých, čo budú nasledovať. Splynú s matkou Zem v jedno. Prach si a v prach sa obrátiš. Víchrica ustane, ale vesmír si ide svojou cestou. Statné stromy možno ešte nechápu, odolávajú náporu, bránia sa z celej sily. Neveria, že kolobeh života sa nedá zastaviť.