Tak predsa

Vybehla som na ulicu, však taký dobrý zemiak nieje zlý, aspoň sa s tým nemusíme vláčiť z obchodu. A tieto sú isto pravé, sú naše slovenské, nebudem dávať peniaze niekomu čo vlastní obchodnú sieť, ale tomu čo ich sadil a vykopal zo zeme. To je môj človek. A dnes znova. Skoro som to nepočula, lebo mi hrala hudba. Na ulici sa zase niečo ozývalo a lákalo ľudí k tomu, aby sa zastavili, prešli k oknu a počúvali. Ale dnes to neboli zemiaky. Bola to stará biela embéčka s prívesným vozíkom. "Vykupujeme staré cinkuláre, vykupujeme staré zváračky...." Ďalej som nepočula, lebo auto zašlo na križovatke do ďaľšej ulice. Potešilo ma to. Síce nemám doma žiadnu starú rárohu, ktorú by som mohla speňažiť a zároveň sa jej zbaviť, ale som hrdá na to, že niekto prišiel na tento nápad. Som zvedavá, čo bude zaznievať z ampliónu na budúce, keď sa plná očakávania vykloním z okna. Možno to bude pekár, možno záhradník. Uvidíme, kam nás až bieda dotlačí. Bieda? Nie, zdravý rozum. Budeme vidieť konkrétneho človeka, čo vyprodukoval konkrétnu vec. Budeme ignorovať to, čo sa nám tu niekto snaží natlačiť.Ale aj tak. Ten dnešný výkupca ma dostal. Dúfam, že to, čo vykúpi skončí tam kde má a nie niekde na hromadnej skládke ...... Po malých kúskoch začnime ozdravovať túto Zem.Začnime vytvárať konečne tie správne emócie, nech náš mozog začne produkovať tie správne proteíny a nech sa tak utvoria nové myšlienky, ktoré do reality prinesú činy hodné Homo Sapiens.