Trauma z detstva

Bohužiaľ, zostal sám sebou. Červená aura svieti okolo jeho tela ako výstražný signál pre ostatných ľudí: " Pozor, tu som ja pánom, mám všetko pod kontrolou, som dokonalý a vy sa mi klaňajte ". Myslí si, ale v hĺbke duše je hlboko zranený. Raz som si niekde prečítala, že červená aura nieje vlastne červená. Je to len červené prekrytie, ochranný štít človeka, ktorý si musel okolo seba vybudovať bariéru pred niečím. Pred niečím, čo mu možno spôsobil jeho najbližší. Možno v lone matky, ktorá keď sa dozvedela, že ho nosí pod srdcom sa ho chcela zbaviť. Ale on sa držal ako kliešť ..... veď chcel žiť. Vedel, že život je tak krásny. A roky išli a on sa snažil brániť všetko skvelé, čo mu život priniesol. Neveril, že ľudia okolo neho vedia byť dostatočne silní. Snažil sa ich ovládať, nedovolil im dýchať, vytváral v nich pocit, že nestoja za nič. Zraňoval ich, očkoval do nich semienka pochybností. Podvedome ich trénoval, aby sa stali silnými. Podvedome cítil, že raz sa oslobodí. Prišlo to až vtedy, keď videl, že dokážu stáť na vlastných nohách. Že si vedia obhájiť svoj názor. Uľavilo sa mu a červená bledla a on pocítil slobodu. Pochopil, že sa už nemusí báť....... Alebo to ešte nepochopil? Snaží sa držať opraty vo svojich rukách? Nie, to nie je len môj priateľ. Je to určite aj priateľ niekoho z vás. Niekto, kto je hlboko zranený.