Všetko je tak, ako má byť.

Všetko je tak, ako má byť. Pozeráte sa dookola a ste sklamaní. Nič nejde podľa vašich predstáv. V duchu si bijete hlavu o múr a rozmýšľate: " Kde som spravil chybu? " Predierame sa životom. Či už v luxusnom mercedese, či už s káričkou naloženou železom. Kto je šťastný a kto nešťastný? To nevie nikto. Čo cítia ľudia vo svojom vnútri? Sú schopní dosiahnuť to, čo si myslia, že by bolo dobré? Dobré pre nich, pre ostatných? Sú ľudia, čo sa zadívajú uprene na skalu a vedia, že ak budú dostatočne vytrvalí, tá skala spadne. Odhadujú ako dobre tá skala sedí na svojom mieste a oni napriek všetkým okolnostiam neprestávajú veriť. Majú svoje skúsenosti a vedia, že každá skala sa raz rozpadne. Či o rok, či za tisíc ... a tá skala sa možno trasie a cíti tie vibrácie, tie vibrácie energií.Držíme sa svojich pravidiel a veríme v to, čomu sme sa naučili. Držíme sa zubami nechtami toho, čo chceme dosiahnuť. A dotujeme naše priania energeticky, emocionálne, finančne. Dotujeme a ideme ako baran hlavou proti múru, hľadíme uprene na skalu a čakáme, kedy sa zosype ako domček z karát. Ale všetko je tak ako má byť. Naše telá sú hmotné a vidíme jeden druhého zo svojho uhla pohľadu. Odhadujeme, čo sa v druhých skrýva. Overujeme si naše domnienky všetkými možnými spôsobmi, aby sme sa utvrdili vo svojom odhade. Ale naše telá sú aj nehmotné. Vyžarujú neviditeľné energie, ktoré sa o seba opierajú, navzájom sa prelínajú a my cítime to, čo nevieme vysvetliť. Nikdy sa nestanú veci tak, ako sa už stali. A my by sme tak strašne chceli. Chceli by sme, aby sa zastavil čas, aby sme si mohli niečo zopakovať a chceli by sme to spraviť inak. Ale všetko má svoj význam. Vo svojich vzorcoch správania v našich šablónach ku ktorým sme sa dopracovali si nevšímame novú šancu. Keď nejde vec jedným naučeným smerom, aj keď do nej zapriahneme sto volov, máme sa niečo naučiť. Možno sa máme naučiť vytrvalosti a možno máme spomaliť a všímať si viac samých seba. Hľadieť na naše sny a priania. Hľadať nové miesta a okolnosti, zaplniť prázdne miesta v našich pocitoch. Každý sme iný a každý z nás niečo iné aj potrebuje, aby bolo jeho telo a duša zdravé. Nie sme ochotní chápať druhých, ak svojím správaním narušujú našu komfortnú zónu. Ale všetci sa musíme učiť. Jedni naučiť sa byť sami sebou a druhí dovoliť im to. Je veľa prázdnych miest v nás. Zvyčajne ich nevidíme. Len cítime, že to, čo žijeme nejde podľa nás. Možno pochopíme, keď spadne ďalší závoj nášho poznania. Možno nám až choroba bude musieť pripomenúť, že máme prázdne miesto a že sa môžeme pokúsiť byť sami sebou. Preto meníme našimi myšlienkami naše vibrácie a priťahujeme si do života práve presne tie veci, na ktoré sme práve v danom okamihu dozreli. A preto všetko ide tak, ako má. A my máme možnosť zažiť niečo, čo sme ešte nezažili a už sme ani neverili, že niečo také môže existovať.