Po úvodnej polhodinke státia pred magickou čiarou za ktorú sa nesmelo vstúpiť bez povolenia nás personál letiska vyzval k odbaveniu. K dispozícii nám boli dvaja zamestnanci letiska, ktorí skontrolovali náš pas, vízum a do pasu nám vrazili pečiatku. Už tu sa však prejavilo trochu neštandardné správanie sa. Všetci tí z nás, ktorí mali na svojom krku či zápästí hrubšiu, či tenšiu zlatú retiazku prešli okrem tradičnej kontroly aj miernym (?) výsluchom. Colník za okienkom si neodpustil kontrolné otázky ako : „Odkiaľ ste ?“ „Čo robíte ?“ „Prečo ste sem prišli ?“ Nepustili vás, ani keď ste si s ním nerozumeli, lebo ste neovládali reč. Niektorých tento výsluch stál asi 15 minút času, čo spomalilo celé odbavovanie všetkých turistov. A snáď ešte spomeniem, že najväčšiu perličku s letiskom som zažil pri odlete, kedy sa colníkom podarilo rozplakať a rozklepať niekoľko českých turistov. Tí už túto krajinu nikdy dobrovoľne nenavštívia. Avšak viac v ďalších častiach.
Na konci letiskovej haly nás už čakala sprievodkyňa, ktorá nás milo prekvapila svojou plynulou nemčinou a angličtinou. Odviedla nás k autobusu a práve na tomto mieste som mal možnosť si prvýkrát prezrieť túto krajinu zblízka. Konečne som stál na pevnej zemi v Kube ! Musím poznamenať, že príroda, opomenúc odpadky pri obrubníkoch, prašnú nespevnenú zem a zanedbané trávnaté plochy okolo letiska, bola naozaj krásna. Veľmi farebná. Či už to boli vysoké banánovníky, palmy, nižšie farebné kry, kontrastne zelená tráva... V tejto - možno s kľudným svedomím povedať – farebnej nádhere stálo asi sedem autobusov značky Volvo - ako som neskôr zistil – značky typickej pre prepravu turistov. Všetky boli klimatizované, inak by Európan pri ceste asi skolaboval.
Po úvodných kilometroch na cestách tretej triedy a nižších sme zistili, že obyvatelia tejto krajiny naozaj neoplývajú hmotných bohatstvom. Potvrdzovali to polozrúcané stavby domov, historické autá, neupravené záhrady, špina. Na druhej strane to vyvažovala všadeprítomná zeleň. Predsa len – v čase našej návštevy pršalo skoro hodinu každý deň. Väčšina domov mala opadanú omietku, čo im nepridávalo na kráse. Keď sme prechádzali okolo ľudí – domácich, väčšinou nám zakývali a tvárili sa milo, srdečne. Na bližší kontakt s nimi sme si však museli počkať.
Po príchode do hotela nás uvítali nejakým prípitkom, mám pocit, že to bolo červené a dosť sladké. Celkom mi to chutilo. Netrvalo dlho a zrazu sme sa ocitli pred dverami našej izby. Hoci to bol trojhviezdičkový hotel, spĺňal kritéria európskych hotelov polovičného hodnoteni. Niektoré izby asi dlho turistov nevideli, nakoľko každý z nás musel dlho vetrať, kým vyhnal „stuchnutý“ vzduch z izieb.
Prvý šok prišiel pri návšteve historicky prvej večere. A prvého posedenia v bare. Všade na pultoch sa nachádzali široké poháre s jedno dolárovou bankovkou. V tejto krajine sa totiž nesmelo dávať „sprepitné“ priamo čašníkovi, ale iba do pohára umiestneného v každej reštaurácii, či bare. Tieto vyzbierané peniaze sa potom podľa tajného kľúča delili medzi všetok personál – aspoň tak nám to bolo vysvetlené. Ľudia, ktorí pracovali v takýchto hoteloch mali požehnanie od Boha. Nikde inde v tejto krajine totižto nemohli dostať toľko výhod – stravu, oblečenie a k tomu ešte aký-taký plat. V krajine, kde priemerná mzda tvorí päť dolárov a jedny topánky stoja okolo troch to bola pocta pracovať v takomto komplexe. Tieto „poháre na sprepitné“ nás však nemilo prekvapili. Hotely totiž boli „all inclusive“. Personál však každému „kto si nepriplatil“ dával najavo, že je mu na obtiaž a vôbec nie je jeho povinnosťou sa o neho starať. Platilo to, ako kedysi – „ak si nepriplatíš - nedostaneš.“
Hoci táto krajina oplývala mimoriadne vlhkým podnebím, tropickými teplotami, v našom hoteli bol chronický nedostatok ovocia a zeleniny. Raňajky, obedy aj večere boli po štrnásť dní stále tie isté. Ovocie sme dostávali len na prídel a aj to len potom, čo sme jednému čašníkovi dali „všimné do ruky“. Vtedy sme ešte netušili, že sme sa dopustili faux pass a „náš čašník“ na to doplatil niekoľkodňovou odstávkou. Jednoducho ho vymenili, aby s nami nemohol prísť do styku – porušil predsa pravidlo – jeden za všetkých, všetci za jedného !
Tieto prvé zážitky v nás nevyvolali práve pozitívny dojem. Väčšina z nás bola sprvu dosť sklamaná týmto všetkým, avšak dovtedy ešte nevideli pláž. A tá bola naozaj neskutočne krásna. Ak sa o tej pravej idylickej pláži hovorí v spojeniach ako „biely piesok“, „azúrová voda“, tak sa hovorí o pláži Varadero. Je to snáď jediná piesočnatá pláž na svete, ktorá má tak biely piesok, je to snáď jediný oceán, kde je vidieť na dno prakticky stále. Voda je nádherne priezračná, teplá ako nedeľný čaj o piatej a samozrejme slaná. Za túto krásu však musíte zaplatiť jedinú daň – nenachádzajú sa tu žiadne koraly a len veľmi málo rýb. Teda pod hladinou sa nie je, okrem piesku, na čo pozerať.
Keď sme sa po prvýkrát vydali na skusy mimo hraníc hotela, vôbec sme netušili ,aké to bude vzrušujúce. Už po prekročení hraníc nášho areálu (mimochodom, bol strážený 24 hodín denne niekoľkými ozbrojenými policajtmi) sme spozorovali zvýšený počet policajtov aj na uliciach. Asi každých 100 metrov stál príslušník so zbraňou a neodmysliteľnou vysielačkou. Všimli sme si, že kamkoľvek sme zašli, nikdy sme sa nestratili z dohľadu službukonajúceho dozorcu. Ako sme prechádzali ulicami, predávali si medzi sebou informácie kam práve ideme. Boli sme jednoducho sledovaní a spočiatku nám to trochu vadilo. Čo nám však vadilo viac bol neuveriteľne zlý vzduch od spalín z áut. V tejto krajine totižto skutočne jazdia staručké Chevrolety, Dodge, autá, aké poznáte snáď iba zo starých amerických filmov. Pripomínali mi naše škodovky, či trabanty – tie sa tiež dali opraviť prakticky za jazdy. Táto neskutočná vlastnosť pomohla týmto autám prežiť aj tu. Niektoré boli skutočne zachovalé, nablýskané, ale predsa len – smradľavé. A keď sa vám po ceste za minútu preženie asi dvadsať takýchto áut, máte toho akurát tak dosť.
Na uliciach sme sa však nestretli iba s veteránmi, policajtmi, smradom a niekedy aj špinou, ale aj s prostitúciou. Na tú policajti nemali žiadny vplyv.
Čo ma úprimne prekvapilo bol postoj domácich k ich režimu, platom a celkovo – ich názor na život. Nevšimol som si, že by ktokoľvek z nich prejavil svoj žiaľ nad chudobou, ktorá tam vládne. S kýmkoľvek sme sa rozprávali – bol milý a priateľský. Skoro každý nás zdravil, ak videl záujem z našej strany. A zdravili nás aj radoví občania o desiatej v noci, keď vo svojom dome na terase pozerali čiernobiely televízor naladený na tú jedinú stanicu ktorá sa dala prijímať bežnou anténnou – rozumej kusom drôtu. Nikto si slovo „Castro“ nedovolil zobrať do úst s použitím negatívneho tónu. Keď vysielali jeho celodenný prejav, v hoteli nám pribudlo asi desať televízorov a všetci boli nútení jeho monológ počuť a vidieť. Bola to akási povinnosť. Keď sme sa pýtali domácich, či niekedy boli mimo Kuby, odpoveď vola vždy tá istá : „Nie, neboli sme.“ Bolo zaujímavé pozorovať ich reakcie na túto otázku. Hoci vycestovať môžu oficiálne iba na „pozvanie“ (čo značí že musia mať pozvanie od obyvateľa danej krajiny, aby tam mohli vycestovať – ak im to povolia úrady), navonok v tom nevideli žiaden problém. Sprievodkyňa sa nás snažila presvedčiť, že to vlastne nie je žiadny problém získať takéto povolenie a pozvanie. Že môžu vycestovať kedykoľvek chcú. Realita však hovorila o niečom úplne inom. Zaujímavé mi pripadalo, že len málokto vedel, kde Castro býva a vidieť ho bolo možné len na celodenných prejavoch v hlavnom meste.
Na záver tejto časti spomeniem príhodu, ktorá ilustruje skutočnosť, že socializmus tu funguje vskutku dokonale. Pri prechádzke večerným mestom nás predbehol traktor s vlečkou plnou banánov. Zastal uprostred akéhosi námestia a vysypal všetok náklad na zem. Do piatich minút si miestny obyvatelia s touto nádielkou poradili tak, ako to režim dovoľoval – každý si zobral toľko, koľko potreboval. Alebo si niektorí zobrali aj viac ?
Páči sa Vám tento článok, chcete jeho pokračovanie ? Vyjadrite sa v diskusii !
