Samozrejme, sú omnoho menšie, ako veľkoplošné reklamy telekomunikačných obrov, avšak ak človek nechce, neprehliadne ich. A ja ich nechcem prehliadnuť. Pristavím sa, prečítam si aktuálny zoznam predstavení a sám seba sa opýtam, kedy som bol naposledy v divadle a či ma daný nový titul láka. Odpoveď na druhú otázku je mi vždy jasná. Áno ! chcem vidieť opäť niečo nové a cenné. Chcem opäť zažiť tú krásnu atmosféru pri divadelnom predstavení. No a kedy som to bol v divadle naposledy ? Chvíľu rozmýšľam a potom ma napadne : „Jasné ! Pred štyrmi mesiacmi !“ Bolo to naozaj tak dávno ?
Bolo ! Vchádzam do vstupnej haly istého hotela a prechádzam smerom k pokladni divadla. Milú pani v rokoch požiadam o lístok. „A koľko by ste ich chceli ?“ „Jeden !“ Dodám rázne, avšak cítim sa nesmelo. „Máte šťastie, jeden - posledný tu pre Vás mám !“ Na oboch tvárach sa dal spozorovať jemný úsmev a ja spokojne vchádzam do divadla. Prebehnú tie tradičné prehliadky, šatňa a ja už sedím na svojom mieste. Pri vstupe do sály som sa len tak v rýchlosti prebehol pohľadom po tvárach prítomných, pričom som podvedome hľadal nejakého rovesníka. Nie že by som si k nemu chcel sadnúť, nie som ten typ, čo samovoľne otvára novú konverzáciu s cudzím človekom, ale rád by som spozoroval aspoň pár rovesníkov... Hľadám, hľadám, ale nič ! Nenašiel som nikoho. V hľadisku takmer výlučne sedeli manželské páry, avšak bez detí a dovolím si tvrdiť, že v sále nebol okrem mňa ani jeden študent strednej, či vysokej školy. Tak som si v tichosti sadol na svoje miesto a potom už len celý čas sledoval predstavenie. Nemal som chuť na ďalšie sklamania pri „potulkách“ v hľadisku.
Predstavenie sa skončilo veľkým úspechom. Ľudia vstali zo stoličiek a ešte dlho po odchode hercov stále tlieskali. S dobrým pocitom som odchádzal domov. A pritom sa mi stále v hlave vynárali myšlienky : „Prečo tam bolo tak málo mladých ľudí ?“ „Kde sú ?“ A vlastne : „Prečo strácajú záujem o kultúru ?“ Existuje veľa vysvetlení pre tieto otázky, avšak oveľa podstatnejšie ako odpovede, je zmena v myslení ľudí. Mladých ľudí. Nejdem do divadla, pretože je drahé. Nechce sa mi, pretože nemám čas. Nepôjdem tam, lebo ma to nebaví. To sú asi najčastejšie „príčiny“ mladých, ktorí divadlo nenavštevujú vôbec, alebo len v prípade, že je to povinnosť. Nemajú k nemu vzťah. A ten si predsa nemôžu vybudovať úplne sami. Je to aj zásluhou rodiny a prostredia, v ktorom žijú. Ja však pevne verím, že existuje skupinka tých, ktorých toto umenie láka, avšak chýba im akýsi impulz. Pretože, priznajme si úprimne. Ak človek naozaj chce, nájde si aj čas, aj financie. Je to len otázkou priorít a záujmu.
Bolo by určite veľmi pekné, keby sa aj na školách vo väčšej miere propagoval aj tento typ kultúry a deti, mládež by tak k nej mala lepší prístup. Keby rodičia svoje ratolestiam viac zasväcovali do tajov „dosiek, čo znamenajú svet“ a nezverovali ich výchovu iba lacným americkým projektom, ktoré bežia v televízii. Pretože umenie nie len že povznesie dušu, dodá človeku ďalší rozmer, ale aj ho určitým spôsobom vychová. Spraví z neho o niečo „väčšiu bytosť“ , ktorá sa bude vo svete správať lepšie a kultúrnejšie. Mali by sme mať záujem na to, aby sme nevychovali iba ľudí vzdelaných, ale aj ľudí slušných a rozhľadených.
Doteraz si pri pomyslení na túto návštevu divadla spomeniem na reakciu môjho okolia, keď som sa z divadla vrátil. Spolubývajúci boli práve na izbe keď som prišiel a keď som im povedal, kde som bol, tak iba sucho podotkli : „Tam aj niekto chodí ?!?“ Áno, chodí. Škoda že len v tak malom počte.
