Náhodné stretnutie

 So spolužiakom sme stáli na zástavke autobusu, okolo nás asi piati ľudia, nijak zvlášť som si ich nevšímal. Keď po chvíli prišiel autobus, na našich tvárach sa najprv zjavili náznaky zdesenia a potom iba letmé úsmevy. Tá harmonika bola totiž úplne plná... Avšak, iba na prvý pohľad. Skupinka mladých ľudí stojaca v strede mala ešte dosť miesta vedľa seba, avšak nepomohli nám a svoj životný priestor nechceli zmenšovať. Do autobusu sme sa teda nedostali. Na rad prišli vtipy o tom, ako budeme v budúcnosti cestovať na streche, ako to robia v indických krajinách a padlo ešte zopár mierne ironických poznámok na margo slovenských pováh. To sa do našeho rozhovoru zapojilo aj dievča, ktoré sa na tej zastávke ocitlo úplne náhodou. "Začítala som sa do krížovky a vystúpila som niekde úplne inde, ako som chcela", znela jej odpoveď na nevyslovenú otázku, prečo vlastne s nami stojí na zastávke. Po chvíli rozhovoru sme sa rozhodli presnúť sa o zastávku vyššie, aby sme mali väčšiu šancu do nášho vynívaného autobusu nastúpiť. Cestou nás, najprv len veľmi neveriacky, požiadala o krém na ruky. Čiste náhodou natrafila na mňa, jedného z mála chalanov, ktorý takéto niečo so sebou nosí. Z čiste prozaických dôvodov - potrebujem ho. Slečna neverila vlastným očiam, keď som jej ho ukázal a potvrdil tak, že si z nej neuťahujem. Jej prekvapenie však netrvalo dlho, o malú chvíľku totiž prišiel autobus. Teraz sa už do neho nastúpiť dalo. Stačila nám iba povedať svoje meno. Volala sa Danka.
 Toto bolo moje prvé stretnutie s neznámym človekom stojacim na zastávke. A musím priznať, že bolo naozaj veľmi príjemné. Myslím si však, že vôbec nezáleží na mieste stretnutia, oveľa dôležitejšie je s kým sa stretnete. Tento zážitok asi nezmení môj (zlo)zvyk, že v autobuse s cudzími (v mojom veku) nenaväzujem nové kontakty, pretože na konci je vždy veľký otáznik. Je vôbec možné, aby sme sa stretli opäť ?