O góle

Bola som vtedy na tréningoch nová, no a ... bola som baba medzi skoro samými chalanmi. Preto keď som futbal hrala po prvý raz, nejako veľa nahrávok sa mi nedostalo. Resp. ... žiadna. Dosť ma to hnevalo. Táto futbalovo-nahrávková ingorácia. A keďže so mnou nikto nehral, mala som chuť sa na to celé vykašľať. Povedala som si, že mám teda dve možnosti: buď sa na celý futbal vykašlem, veď aj tak ma každý ignoruje, tak na čo tam vlastne bude pobehávať, alebo im tým všetkým chlapom ukážem, že nie som také nemehlo, ako si o mne myslia. Napriek tomu, že ma môj hnev veľmi ťahal k prve možnosti, vybrala som si druhú a poháňaná tým istým hnevom som začala hrať ako o dušu. Zobrala som súperovi loptu, a dala som gól. Na prekvapenie všetkých tých nenahrávačov i moje vlastné. Nuž a potom mi chlapci zrazu nahrávať začali. To, že som strelila gól bola kombinácia náhody, šťastia a aspoň trocha dobrého namierenia lopty. Ale to momentálne nie je podstatné. Pointa príbehu je v inom a tento príbeh navždy utkvel v mojej pamäti kvôli jeho princípu a pointe pre mňa. Keď nám ostatní ľudia neveria a ignorujú nás, vždy máme dve možností: kašľať na to a potvrdiť im to, alebo sa zaprieť, nechať sa poháňať pocitom, ktorý z toho máme a predviesť sa. Resp. natrieť im to. Princíp uplatňujem takisto, keď sa nedarí mne. Nevykašlem sa na veci, ale skúšam ďalej. Skúšam inak. Skúšam veľakrát, a až po tom ako vyskúšam všetko pochopím, že to neozaj nejde. A občas to ide.