zavidiet je predsalen jednoduchsie

Po svojich niekolkych rokoch vzdelavania sa cudzich jazykov ako anglictina, francuzstina ci spanielcina, pobyvania na roznych koncoch sveta a snazenia sa prisposobit roznym kulturam, som si uvedomila - iba doma je doma. Zial, ale po tolkych rokoch ani doma uz to nie je take to "doma" ako kedysi.

Nadhera nasho slovenskeho jazyka sa mi vytratila z pamate. Ale nikdy som ho nechcela zabudnut tak aspon takouto formou si pripominam, doucujem sa ako nato si co to udrzat. Avsak zaujmy ludi sa upriamuju na kritizovanie a hluposti, napriek tomu aby videli gro veci. To ze niekto nepise s interpunkcou, nepouziva spravny slovosled, vymysla si vlastne slova alebo uz vobec neododrzuje gramaticke pravidla naozaj nie je ziadne rebelstvo. Ludia v dnesne pre-internetovanej dobe su mozno iba sami a nemaju sa komu zdoverit? Ze maju dislexiu, ale aj napriek tomu sa nesmierne snazia napisat nieco vtipne alebo zaujimave a zdelit to svetu, ktoreho jedna sedem-biliontina sa citi osamelo?

Je jednoduchsie hodit kritiku ako niekoho potlapkat po pleci a pochopit aky velky krok vo svojom nikoho-znamom-a-zaujimavom-zivote spravil. Pri cestovani som sa vela naucila, a pochopila som aj to, ze niekedy ludia nemusia vediet jazyk perfektne, ale aj napriek tomu sa vedia pochopit - ked chcu. V com to je? Ano, dnes sa snazime byt silnymi ludmi, bez chrbtovej kosti, ist za vidinami obrovskych penazi, len aby sme sa citili dolezito. Tiez som s takou dolezitou vidinou - ako ma moji spravne komunicky vedeni rodicia naucili - ist do zahranicia, najst si bohateho chlapa, ozenit sa alebo prinajmensom zarobit obrovske prachy, vratit sa domov, postavit dom, pri dome strom a spravit si nejake deti. Ideal 80tych a 90tych rokov.

Stravila som v zahranici hromadu casu, vystudovala skoly, spoznala nesmierne mnozstvo ludi, ktori vedeli aj nevedeli dobre hovorit ci pisat dany jazyk, a uz vobec nehovoriac jeho gramatiku. Ktori dosiahli vysnivane sny alebo aj ciele svojich rodicov a vratili sa domov, alebo ostali v zahranici. Nevidela som nijakeho Inda, zeby ho v Londine niekto sprdaval za zly slovosled, alebo Americana, za zle pouzitie tvaru nepravideleneho slovesa alebo francuza za zlu anglicku vyslovnost - ale skor ta utecha a pocta, ze niekto sa snazi, bola uzasnym zadostucinenim, za tu namahu a skusanie, zdokonalovanie sa a prekonavanie aj vlastnych limitov.

Asi je predsa len kritizacia a zavit. Na Slovensku je to naozaj dominantna predstava ako si robit kamaratov. Akonahle niekto cestoval do exotiky - na socialnych sietiach ma neskutocne komentare, ako mu kamarati zavidia, ze bol tam a tam. Nikto vsak uz nevidi to take male "Ako": ako to clovek dosiahol, ako sa tam dostal, alebo co tam musel robit alebo cim prejst. Vsetci vidia uz len konecny produkt. To ako sa clovek musel nadriet ako pes v zahranici, robit vselijake podradne prace, a v mnohych pripadoch nie len jednu, aby si dokazal usporit na skolne, aby sa uzivil a postupom casu vypracoval - na ten proces uz vsetci zabudli. To, ze clovek makal na sebe a ucil sa dalsie jazyky, aby si nasiel normalnu robotu, po neskutocnom trapeni skusania a hladania si "bohateho muza" sa vratil so zlomenym srdcom a diagnostikou dislexie domov - aka ubohost, to uz ale pre nikoho nie je vobec zaujimave. Lepsia je zavist?

Ano, sklamala som nie len seba ale inych. Zivot je taky, ale kazdy sa snazime si trosku rozveselit zivot ako to len ide. Tak sa snazme trosku viac - SPOLU, co vy nato?