Námorné cesty nám po stáročia mapovali svet. Nebol to len Kolumbus, ktorého objavné cesty do Nového sveta a "omyly" sa vpísali zlatým písmom do námorným máp. Mnoho ďalších bádateľov a morských vlkov skúšalo šťastie dostať svoje meno na mapu sveta. Kým sa nám niektoré kusy pevniny zapísali navždy do dejín a poznáme ich, sú také, nad ktorými mraštíme čelo.
Tak počuli ste niekedy napríklad o ostrove Samoty v Severnom ľadovom oceáne alebo o Ostrovoch sklamania - ( Napuka ) v Tichom oceáne?
Kým na tých prvých ostrovoch vládne sneh a ľad, a priemerná ročná teplota je -16C, a preto niet divu, že tam nikto nežije a od roku 1996 ostali osamotené, tie druhé boli fatálnym sklamaním Magalhaesovej výpravy v roku 1520. Bol to práve slávny moreplavec, ktorý dal meno Tichému oceánu. Po mesiacoch nekonečného plavenia sa po šírošírej modrej planine mu to pripadalo ako brána do večnosti ticha. No a ako dostali ostrovy sklamania svoj názov? Požičiame si úryvok z lodného denníka Antónia Pigafetta:
"V stredu 28. novembra 1520 sme opustili úžinu a vplávali sme do Tichého mora. Plavili sme sa tri mesiace a dvadsať dní a za tú dobu sme nezjedli vôbec nič čerstvé. Sucháre, ktoré sme mali jesť už neboli pečivom, ale prachom zmiešaným s červami, strašne páchnuce krysím močom. Mnoho dní sme to, čo nám červy ponechali, zapíjali žltou, skoro zhnitou vodou. Jedli sme aj hovädzie kože, ktorými bol potiahnutý hlavný sťažeň, aby sa oň nepredrelo stožiarové lano. Od slnka, vetrov a dažďa veľmi stvrdli, takže sme ich museli nechať štyri-päť dní máčať v mori, potom sme ich na chvíľu položili na žeravé uhlie a až potom sa dali prežuť. Jedli sme často aj piliny z dosák. Krysy sa predávali za pol dukátu kus, len keby ich bolo viac!
No a keď konečne zbadali kúsok pevniny na obzore, zistili, že je to neobývaný ostrov bez vody a možnosti doplnenia zásob. Ich sklamanie bolo bezhraničné. Takže sa na Ostrovoch sklamania – Napuka - ani nezdržali.
Prekvapenie Veľkonočnej Nedele
Osud Veľkonočných ostrov nie je sklamaním, ba práve naopak. V roku 1722 na Veľkonočnú nedeľu tu zakotvil prvý Európan, admirál Jacob Roggeveen. No a ostrov pomenoval v rodnej holandštine ako Paas - Eiland, čiže Veľkonočný ostrov. Ibaže dávno pred ním mal ostrov toľko mien, koľko je sôch Moai na ostrove. Asi najstarším z nich je Te Pito or Te Henua, čo znamená "pupok sveta". Podľa legendy bol prvými osídlencami ostrova kmeň, ktorý sem dorazil na kánoe z Polynézie - ostrova Hiva. Šaman a osobný tetovač náčelníka Hotu Matu mal sen, v ktorom cestoval cez oceán a videl ostrov, ktorý opísal do detailov. Hotu Matu nezaváhal ani na chvíľu, nasadol do kánoe a viedol svoj kmeň cez oceán až kým nezbadal zem -" The Kainga.
Len húževnatosť a obloha posiata tisícami hviezd naprieč oceánom ho viedla v ústrety nepoznaného. Prekonal vzdialenosť 4000 kilometrov, až kým nezbadal ostrov RAPA NUI. Je to jeho najznámejší názov, pod ktorým ho poznáte i vy. Cesta trvala 2 mesiace, a nakoniec náčelník a jeho ľudia pristáli na pláži ANAKENA, ktorá bola presne ako zo sna jeho šamana. Legenda ďalej spomína, že takú vzdialenosť preplával v podobe ryby alebo tuleňa. Nech už je tak či onak, stal sa kráľom ostrova i jeho legendou.
Neviem, či nebol ostrov pre Hotu Matu sklamaním, lebo keď ho vidíte prvýkrát akosi neviete, čo si o ňom myslieť. Z diaľky vyzerá ako oválny zelený fľak zahalený ľahkým oparom. Ostrov nemá dodnes žiaden prístav, takže lode musia zakotviť na otvorenom mori a člnmi priraziť k brehom ostrova. Dočista ako kedysi Hotu Matu, len s tým rozdielom, že my neveslujeme, ale používame motor. Počasie v tejto časti sveta je nevyspytateľné. My sa sem plavíme na ceste cez Tichý oceán v neskorú jeseň. Rapa Nui však môžete navštíviť celoročne. No neodporúča sa apríl a máj, vtedy vás riadne zmáčajú daždivé dni. Aj keď tu teplota neklesne celoročne pod 20C, treba mať stále pri sebe bundu v prípade náporov vetra.
Ostrov ma svoje zátoky, kde sa menšie plavidlá vedia skryť pred hnevom mora. No nám neostáva nič iné len hodiť kotvu pri Hanga Roa, blízko najprístupnejšej časti ostrova s najväčšou dedinou. Je tam aj betónové mólo pre väčšie člny a rybárske lode. No i v tom najidylickejšom počasí dostať sa na ostrov môže byť niekoľkohodinový boj s príbojom. Je až neuveriteľné akú ohromnú silu ma ocean. Niekedy to trvá aj pár hodín než chytíme tu správnu vlnu a konečne nás vydúvanie vĺn nešmarí späť k lodi, ale smerom k ostrovu. Stáva sa , že ak je morský prúd prisilný a vietor otáča loď tak, že nevieme ostať na kotve stabilní, jednoducho odplávame preč. Bohovia nás tam jednoducho nechcú.
Moai - tí ktorí strážia nebo i zem, postavili ich mimozemšťania?
Veľkonočné ostrovy nie sú vyhľadávané pre svoju odľahlosť na konci sveta, ale pre to, čo ukrývajú. Sú to záhadou opradené monolitické sochy Moai. Boli vysekané v lome ostrova Rano Raraku niekedy medzi 13. a 16. storočím nášho letopočtu. Ostrov si stráži svoje tajomstvo, no predpokladá sa, že boli súčasťou ideológie a kultúry pôvodných obyvateľov. Na ostrove je ich okolo 900 a dnes sú naďalej skúmané tímom ľudí z celého sveta. Otázkou stále ostáva, ako a prečo boli vytvorení a hlavne ako ich dokázali z lomu pod úpätím sopky dostať až k pobrežiu? Chodili snáď? Niektorí tomu veria, tak ako niektorí ľudia hovoria, že Egypťania nemohli zvládnuť stavbu pyramíd bez cudzej pomoci, a že pyramídy v skutočnosti postavila pokročilá mimozemská civilizácia.
Ostrov je bez stromov, tie zdecimovali pri výrobe obydlí a člnov na rybolov - jediný spôsob obživy. No predpokladá sa, že stromy padli za obeť kolosom Moai a spĺňali funkciu pri ich premiestňovaní. Najťažší Moai váži 88 ton. Popritom budovali aj kamenné plošiny AHU, jednotlivé kamene mali 10 ton a spolu mohli vážiť až 900 ton! Je preto na mieste uvažovať, že ich presúvanie po ostrove bolo nadľudským činom.
Veľkonočné ostrovy si právom vyslúžili prívlastok Tajomný ostrov na konci sveta. Keď stojíte pred jedným z mnohých mĺkvych strážcov ostrova, akosi onemiete aj vy. Chcete tam len tíško stáť a sledovať jeho zádumčivý pohľad upierajúci sa do vnútrozemia. Keby sa vám pošťastilo na ostrove stráviť noc, bude to jedna z najúžasnejších vecí na svete. Celý vesmír sa spojí, aby osvetlil RAPA NUI a vy vtedy pochopíte význam jedného z ďalších mien ostrova, ktoré mu dali Polynézania - MATA KI TE RANGI – Oči, ktoré hľadia na nebo. Je to elektrizujúce. Energia, ktorá vami prebehne telom, vám nedovolí myslieť na nič iné, len vesmír nad vami a jasné hviezdy, z ktorých možno Moai spadli na zem.
Dnes je ostrov ľahko dostupný aj letecky. Na ostrove je letisko, dokonca si môžete požičať aj bicykel, či prenajať si potápačský výstroj. Ostrov patrí pod Čile a v roku 1995 bol zapísaný pod UNESCO. Návštevníci sa môžu voľne pohybovať po ostrove a zblízka sa kochať pohľadom na sopečný kráter, dramatické pobrežie a roztrúsené sochy Moai. Na ostrove žije asi 7800 ľudí. Živia sa hlavne turizmom a rybolovom. Ak sa sem dostanete, určite nevynechajte dedinku ORONGO, sediacu na kraji krátera RANO KAU, kamenné obydlia akoby len včera opustila neznáma civilizácia. Sedíte na kraji krátera a máte pocit, že sa dotýkate hviezd. Práve preto toto miesto používajú na rituálne slávnosti.
I tak odľahlé miesto ako sú Veľkonočné ostrovy objavuje čoraz viac turistov. Z roka na rok sa tu premelie čím ďalej tým viac ľudí. Už nie je ničím zvláštnym vidieť rútiace sa motokáry, ktoré sa škriabu na strmé úbočie sopky , alebo kľučkujúce SUV s turistami. Asi najpokojnejším je výlet na koni, ten vás vezme na miesta, kde sa iní nedostanú. .
Nakoniec som rada, že my sme sem priplávali. Kto vie, čo by na toto všetko povedal HOTU MATA. Keď sa vzďaľujeme od ostrova, mám pocit, že more je akési prívetivejšie a už nebojujeme s vlnami. Na chvíľu sa otočím späť k ostrovu a zazdá sa mi, že Moai sa usmieva.
Krásne Veľkonočné sviatky!
