Vlní sa naprieč Južnou Amerikou ako svižná anakonda, dvíha hlavu smerom k Peruánskym Andám ,zatáča do Bolívie , Venezuely, Kolombie, Equadoru a na konci švihne chvostom v Brazílii. Ak by sme ju natiahli tak zmeria vzdialenosť z New Yorku až to Talianského Ríma, nevadí jej že Níl si drží prvenstvo najdlhšej rieky sveta, ona je život a my sa skláňame nad jej majestátnosťou.
Naše plavidlo vstupuje na územie Amazonky začiatkom Decembra , kedy začína obdobie dažďov , no nie vždy to stačí nato , aby sa hladina zvýšila načas. Obdobie sucha končí v Novembri takže sú miesta v delte , kde sa nedostaneme ani my. Predsa len 36 000 ton musí manévrovať veľmi opatrne a zväčša to trvá celý týždeň kým sa dostaneme až do srdca rieky mesta Manaus.
MACAPA - súboj titanov
Na horizonte strácame modré vlny Atlantického oceána a farba vody naberá piesočnatý nádych, ktorý sa mení od blatisto zlatej po mútno čiernu podľa toho, v ktorej časti rieky práve sme. Macapa je známa ako "colnica" pri vstupe do Amazonky, zastavujú sa tu všetky lode, z rôznych kútov sveta, plavidla rôznych veľkostí a tvarov. Teplota sa šplhá na 40 C , plavidlá čakajú na povolenie vstúpiť do delty a poniektoré na zákazníkov. Domorodí "námorníci" naskákali do rieky aby sa schladili a niečo si pri tom ulovili , len sa neviem zbaviť pocitu , že "niečo" si môže uloviť ich a som rada, keď sa vydriapu všetci opäť na breh.
Pár hodín čakania a máme vybavené , dvíhame kotvu a znižujeme rýchlosť na 12 uzlov a pomaly sa vnárame do krajiny Amazoniek. Rieka dostala názov podľa mytologických Amazoniek nebojácneho kmeňa žien na základe skutočného kmeňa Icamiaba ktorý hnal Španielov z tohto kúta a urobil na posádku taký dojem , že na znak ich bojovnosti nazvali rieku bojovníčkou a ona taká veru je.
Najväčším zážitkom v tejto časti je stretnutie dvoch titanov, pohľad na dve rieky objímajúce sa a pritom nemajú spolu žiadne pletky, kedže sa nezmiešajú, domáci ich volajú " šálka kávy" . Rieka Solimoes si to šinie rovno z horských Ánd a nesie zo sebou sedimenty, piesok, blato preto je svetlejšia ako jej kamarátka Rio Negro - čierna rieka. Ta je ako čierny čaj, silný a bohatý na rozpustené listy, rastliny z pralesa a i keď je tmavšia patrí k najčistejším riekam na zemi.
SANTAREM - brána do kráľovstva anakondy
Stretnutie riek nás sprevádza pár kilometrov , zrazu sa rozplynú a mi bázlivo pokračujeme v plavbe, až keď stíchne okolitá pospolitosť vtáctva, ktoré nás doteraz zdravilo z krovín zvláštne ticho nám napovie, že sme na mieste..
Spúšťame člny a vydávame sa po stopách anakondy. Neveríme vlastným očiam , keď po hodine natrafíme na spiacu krásavicu oddychujúcu medzi lístim blízko brehu. Jeden jej pohľad a je mi jasné , že sa máme pakovať. Skúma nás nepohnute no pri love sa vie pohybovať až rýchlosťou 12 km /h to už ale nezisťujeme a radšej sa ideme pozrieť na menšie no o nič viac obávanejšie pirane. Tie vcelku krásne sfarbené "rybičky" si vyslúžili hororovú povesť vďaka svojej pažravosti. Je ich niekoľko druhov a len tie s červeným bruškom bažia po krvi. Je ich veľmi ľahko uloviť keďže nikdy nepohrdnú surovým mäsom pár sekúnd a už ich máme hompáľajúce sa na strune , hneď ich vypustíme spať ale zuby im aj tak riadne cvakajú od zlosti!
Najviac opradená legendami , je ale najnenápadnejšia z rybiek roduCandiru s nelichotivou prezývkou "penisová rybka" rada sa ukrýva v záhyboch iných väčších rýb no ak sa nájde nejaký odvážlivec z ríše ľudí , ktorý si zapláva v Amazonke môže si domov doniesť nemilý suvenír. Rybky sa poľahly dostanú do genitálii , vybrať ich odtiať je extrémne ťažke a zväčša po zachytený ich tela sa časť amputuje ..
Nebudem vás strašiť ja sama som sa kúpala v rieke a suvenír som si nezadovážila , či..? A vôbec najväčšia ryba , ktorá si pláve v Amazonke je Pirarucu tiež známa pod menom Arapaima, tá vzbudzuje údiv , už len pri pohľade na ňu , lovia ju skoro všade.
Mne pripomínala prehistorickú latimériu divnú pretože ona je divná a obrovská. Domorodci si ju veľmi vážia , nikdy ju nelovia len pre zábavu , je čosi ako "bizón " pre severanov. Jazyk z Pirarucu slúži ako struhadlo, kosti ako ihly a kožu sušia na výrobu rôznych nádob i odevov.
V noci sa loď pohybuje nečujne a pomaly, posúvame sa po toku rieky slimačím tempom no o to viac si užívame západ slnka, ktorí horí v diaľke a Amazonka sedí v plameňoch. Najväčším nedostatkom počas plavby je čerstvá voda, na rieke ju nemáme odkiaľ natankovať , preto na lodi "šetríme " kde sa dá. Samozrejme pasažieri nie sú ukrátený o nič, horšie je to už s nami , musíme si vystačiť s tým čo je a po výdatnej sprche túžime všetci , hoci sme v zajatí rieky , prahneme po vode a to sme ešte netušili že krušné chvíle nás len čakajú..
