Hlavné námestie v Nancy. Stále som ním očarená.
Dva a pol mesiaca vo Francúzsku a toľko nevypovedaného na jazyku. Teda jasné, že už som sa s mnohými priateľmi a známymi podelila, ale nedá mi to, aby som nepokazila predstavu o jednej z najobdivovanejších krajín aj ďalším Slovákom. Krajina umelcov, parfumov, elegancie, módy, levandúľ, kolíska renesancie, impresionizmu, revolučných myšlienok. Och a nezabudnime na hlavné mesto lásky Paríž, múzeum pod holým nebom. Ktorá z nás by nemala aspoň raz Eiffelovku na tapete. Jedným slovom romantika – to je predstava o Francúzsku, ktorú som mala aj ja. Navyše som spadla do citového vzplanutia aj s jazykom. Dokonalé. Nebol problém rozhodnúť sa kam na Erasmus. Ide sa k žabožrútom!
Tento článok som zámerne začala s nepochopiteľným prístupom k elektrike v bazéne na plavárni. Tým vás chcem pripraviť na neuveriteľnosti, ktoré sa tu budú odteraz vyskytovať. Ale v podstate sú to úplne normálne veci, ktoré sa v očiach odchovanca na slovenskej kultúre javia „divné“. Hlavne žiadne odsudzovanie! Len menšie pobavenie. J
Takže séria kultúrnych šokov začala hneď po príchode na intrák. Predstavte si, že na Slovensku platíte za intrák 54 € mesačne. Máte napoly zrekonštruovanú budovu, nové blbo utesnené okná, sem-tam nejaké mravce, spoločná mikrovlnka má životnosť tak 1 mesiac a ohrieva jedlo polhodinu. Máte tiež tak trochu obmedzované súkromie, keď sa o izbu delíte ešte s minimálne jednou osobou, o kúpeľňu so štyrmi ľuďmi a každý týždeň bojujete o svoj kútik v chladničke. Čo vám zostáva? Jedine nadávať, že vedúca slovenského internátu je zdierač.
Nemohla som sa dočkať svojej vlastnej izby, kde si budem vychutnávať súkromie. Nevadí, že za trojnásobnú cenu, isto to bude stáť zato. Nejak som zanedbala fakt, že mne pridelený intrák je najlacnejším zo všetkých ponúkaných. Noačo, veď to nemôže byť zlé, je to Francúzsko, nie Rusko. Takže po dlhej ceste naprieč Európou ma môj autobus vypľul niekde v Nancy. Bez mapy, bez niekoho kto by nás čakal, sme sa s kamoškou vybrali inštinktívne „niekam“. Hlavne nech už môžeme zložiť tie tonové kufre, vďaka ktorým sme mali každé 2 minúty pauzu.
Tu začína Deň debil.
Spravím menší teleport. Odrazu držím kľúč v ruke a predo mnou sú posledné kroky, to už zvládnem. I will survive! Intrák. Opadaná omietka na schodisku, nič zvláštne. Otvárajú sa dvere do mojej izby a synchrónne i moje ústa. Z úžasu. Ale v tom ruskom slova zmysle. Rýchlo rýchlo vyvetrať. Ten smrad, čo ma ovanul môže mať niekoľko príčin. Hlavnou je zrejme tá dvojcentimetrová vrstva plesne okolo okien, potom možno z interiéru zhnitej skrine tiež niečo preráža von. Ale neskôr som si uvedomila, že hlavnou ingredienciou v tej zmesi aróm je predovšetkým „staroba“.
Izba tmavá nepekná, malá šeredná. Keď som sa konečne s 1000000 kilovou batožinou dovliekla na vytúženú izbu, kde sa zložím na najbližší polrok, radosť z príchodu sa zliala so sklamaním a žiaľom za všetkým, čo som zanechala doma. Výmenou za toto?! Studený pot a slzy. Tak som sa pomaly spustila na posteľ, tá ma ešte trikrát vyhodila, kým jej struny ustali. Struniská. Tie, na ktoré si musím ľahnúť úplne unavená, aby som zabudla, že ich cítim všade, hlavne v rebrách. Na matraci položené dve deky od prababky. Poznáte ten materiál deky, ktorá už zažila vojnu. Vhodné akurát tak v zime do sániek pre deti. Nemám však veľmi na výber. Perinu si kupovať nejdem a koniec koncov, z domu som si doniesla obliečky a vlastnú plachtu. Nakoniec mám celkom príťažlivú posteľ, čo je základ spokojnosti.
Vybrala som sa preskúmať, kde nájdem záchody. Na každej chodbe po dve miestnosti s dvomi záchodmi a ďalším párom spŕch. Ok, len či môžem vojsť. Žiadny obrázok cikajúceho chlapčeka, ani žiadne pisoáre, tak idem. V záchodovej kabínke som našla záchod bez dosky. Idem do vedľajšej – to isté. Trošku studené uf. Nakoniec, skutočnosť je taká, že tieto kvázi kúpeľne sú spoločné, mužsko-ženské. To by sa ešte dalo prežiť, ale aj sprchy sú zdieľané! Z tých som si tiež odniesla zážitok „prvého použitia“: Vošla som, zamkla som za sebou a stlačila gombík. Žiadne nastavenie teploty, iba stláčací gombík, ktorý sa po pár sekundách vypne a treba stláčať do nemoty. Poznáte to hlavne z festivalov. Išlo to na nervy, až kým som asi po 3 dňoch nezačala špekulovať a osvietil ma môj technický duch. Prišla som na spôsob, ako vodu prinútiť tiecť bez prestávok. Horšie to je s teplotou. Prvé štyri minúty je studená. Potom je príjemná len chvíľku, kým nezačne šľahať plamene a jujkám pri každom boľavom dotyku vody s kožou. Vzduch nedýchateľný, nachvíľu sa osuším a zas som mokrá. Rýchlo von.
Ešte sa vrátim k tým záchodom, len tak pre zaujímavosť. Ak chcete vidieť spoločné záchody, nemusíte ísť len ku mne na internát. Tu je to bežná záležitosť. Najnavštevovanejší študentský Irish pub v meste - záchody unisex. Dokonca aj s úžasným výhľadom na pisoáre hneď pri vchode. „Radosť“ tu stretať opitých chlapov. Ešte bežnejšie je nepoužívanie zbytočných doplnkov pre toaletu. Len čistá keramika. Dosky si dovolia len máloktoré reštaurácie.
Záchody a sprchy.
Aby som uzavrela krátky príbeh o hygienických návykov tunajších Francúzov (stále sa držme mesta Nancy, negeneralizujem, keď neviem, ako to vyzerá inde v krajine), už len v skratke napíšem, že pleseň na okne definitívne opustila moju izbu až keď mi zo Slovenska prišiel kamoš - čistiaci prostriedok proti plesniam na štyri písmená. Tetuše na vrátnici totižto k problematike povedali len toľko, že podobný produkt sa v tejto krajine kúpiť nedá. Proste tá čierna vec tam vždy bola, je, aj bude. A aby sme nezávideli, majú ju všetci. Darmo, sú to majstri v šľachtení plesní a kvasiniek. Dokonca som už zvažovala, že nakúpim camemberty, oblepím okno a do rána si vypestujem pravú nivu. Plán zmarený, pleseň sa zastriekala, vytratila, izba sa vyvetrala a žijem si (o čosi) zdravšie.
Krátka chodník story
Teraz z interiéru do exteriéru. Po prvom týždni som spozorovala nadmernú koncentráciu výkalov na chodníkoch. Môj psík nadovšetko. Po druhom týždni som si uvedomila, že okrem toho, obkračujem celkom často aj zvratky. Preto taká malá rada odo mňa: „Nikdy nechoďte s hlavou v oblakoch a vetrom vo vlasoch po Nancijských chodníkoch. Radšej pozorne sledujte, kam stúpate“. J
...hlavne, že jazdí
Autá a Francúzi. Vybavuje sa vám Peugeot, Citroën a Renault? Správne rozmýšľate a pritom to nie sú žiadne prehnané stereotypy. Vodiči uprednostňujú domáce značky a podľa mojich výpočtov v priemere sedem áut z desiatich bude mixom spomenutých troch značiek. To však nie je nijak zvláštne. To, čo je na autách v tomto meste najdivnejšie, je napríklad aj množstvo lepiacej pásky, ktoré ich drží v jednom kuse. Niekoľko krát za deň stretávam autá, ktorým visia spätné sklá na kúsku lepiacej pásky, namiesto okna majú natiahnutú fóliu alebo sú zlepené úplne celé. Napríklad som raz zahliadla vozidlo, čo si zadný nárazník pripevnilo takým množstvom hnedej lepiacej pásky, že nebolo možné vidieť ŠPZ. Menšie ťuknutia sa neriešia, ide sa ďalej. Trochu pokriveného plechu ešte nikomu neublížilo. Hlavné je, že štvorkolesový miláčik funguje.
Nakoniec by som chcela zjemniť môj satirický tón. Každá zmena vyžaduje určitú vrstvu hrošej kože. Ja som sa ňou už vyzbrojila. Už sa odvážim víťazoslávne vyhlásiť, že už ma nič neprekvapí. Ibažeby predsa.
A tak po viac ako dvoch mesiacoch pobytu sa stále radšej vraciam do svojej izby. Do mojej krásnej oázy odpočinku. Už nekritizujem. Myslím pozitívne. Mám sa krásne. Veď je toľko ľudí, ktorí by si to so mnou radi vymenili. (Hm. :) Napríklad tí, čo sú o poschodie vyššie, tam je to fakt škaredé...)
