Anonymita, moc a jazyk, ktorým sa umlčiavajú občania
Tento text píšem aj na základe vlastnej skúsenosti z diskusie na sociálnych sieťach. Zapojila som sa do diskusie o rozvoji štvrte, kde žijem, a za vecný nesúhlas som namiesto argumentu dostala nálepku. Môj nesúhlasný názor s autorským textom bol označený ako „nevedomosť a neschopnosť pochopiť čítaný text“. Nešlo o polemiku, ale o spochybnenie kompetencie diskutujúceho. Zároveň tým bol vyslaný signál aj pre ostatných: „ak sa ozvete, dopadnete rovnako“. Zámerne neuvádzam ďalšie detaily, lebo mi nejde o konflikt, ale o princíp.
Diskusie na sociálnych sieťach pod rúškom anonymity hrubnú. Falošné profily, rýchlosť reakcií a pocit „beztrestnosti“ vytvárajú prostredie, v ktorom sa slová píšu ľahšie, než sa potom znášajú. To samo o sebe nie je nový objav. Znepokojuje ma však, že neprofesionálna komunikácia sa čoraz častejšie deje aj tam, kde by mala platiť vyššia miera zodpovednosti. Objavuje sa medzi občanmi a verejnými predstaviteľmi, a občas aj zo strany novinárov či médií.
Čo vlastne očakávame od verejnej debaty?
Harmóniu alebo „kľud za každú cenu“? Zrejme nie. Verejné veci sú konfliktné prirodzene – dotýkajú sa rôznych potrieb, rôznych životných situácií aj rôznych predstáv o tom, čo je dobré a spravodlivé. Konflikt sám o sebe nie je problém.
Problém je, keď sa z výmeny argumentov stane hodnotenie osobnosti, inteligencie či úmyslov. Keď sa prestane diskutovať o „veci“ a začne sa viesť spor o „človeka“. Je obrovským negatívom, keď takto reagujú práve tí, ktorí majú informovať, vysvetľovať alebo rozhodovať.
Osobne od verejnej debaty očakávam tri základné veci: rešpekt k názoru druhého človeka, primeraný jazyk a zachovanie dôstojnosti diskutujúcich. Aj tvrdá polemika sa dá viesť slušne. A slušná diskusia nemusí znamenať slabú diskusiu.
Keď dôjdu argumenty, prídu nálepky
V online (a čoraz častejšie aj v bežnej) komunikácii fungujú skratky, ktoré sú pohodlné, lebo nič nevysvetľujú. Len presmerujú pozornosť. Osobné útoky na osobu namiesto argumentu označované ako „ad hominem“, podsúvanie názoru, ktorý druhý diskutujúci nepovedal označované ako „strawman“, riešenie tónu namiesto obsahu tzv. „tone policing“, či psychologizovanie a pripisovanie motívov sú len niektoré z takýchto komunikačných techník používaných v diskusiách.
Zrazu neodpovedáme na otázku „čo“, ale súdime, „kto sa pýta“. A práve vtedy sa diskusia zlomí. Namiesto vysvetlenia príde nálepka. Nálepkovanie má jednoduchý účinok: odradí. Často nie jedného, ale viacerých, tých, ktorí diskusiu len sledujú a premýšľajú, či sa oplatí pridať.
Prečo je to horšie, keď to robia autority
Možno by sme nad tým mávli rukou, keby to boli len anonymné profily v komentároch. Lenže hranice slušnosti sa posúvajú aj v komunikácii ľudí, ktorí vystupujú verejne – politikov, úradníkov, predstaviteľov inštitúcií. A občas aj médií.
Tu platí jednoduchý princíp: moc a dosah menia etickú mierku. Verejný predstaviteľ komunikuje z pozície autority a jeho tón nastavuje normu. S tým súvisí aj moderovanie. Pokiaľ je férové, transparentné a uplatňované rovnakým metrom na všetkých, je to v poriadku. Ak sa však z oficiálnych stránok stane priestor len pre priaznivé reakcie, prestávajú byť dialógom a začnú byť výveskou. A výveska nie je verejná diskusia.
Aj keď je platforma „len Facebook“, často je to jediný kanál, kde občan vôbec dostane reakciu.
Etika nie je dekorácia
Možno to znie staromódne, ale etické pravidlá nie sú o tom, aby bola debata „milá“. Sú o tom, aby bola vôbec možná. Etický kódex novinára pracuje s elementárnymi pojmami: slušnosť, primeranosť výrazových prostriedkov, zodpovednosť ľudí v riadiacich pozíciách. Nie sú to abstrakcie. Sú to mantinely, ktoré chránia dôstojnosť človeka aj vtedy, keď sa nezhodneme.
A dôležitá je aj praktická rovina: voči nálepkovaniu zo strany médií sa dá brániť pokojne a vecne – žiadosťou o nápravu, využitím dostupných mechanizmov sťažnosti alebo podnetom na etické posúdenie. Nie preto, aby sme eskalovali konflikty, ale aby sa z neprimeraného tónu nestal štandard. Kiežby existoval aj etický kódex pre politikov.
Keď slušnosť prestane byť štandard
Dôsledky nie sú dramatické na prvý pohľad. Sú skôr tiché. Ľudia sa prestanú ozývať, verejná kontrola slabne, debata sa extrémizuje. „Prežijú“ len tí najhlasnejší alebo najagresívnejší. Keď sa slušní ľudia stiahnu z diskusie, neznamená to, že konflikt zmizol. Znamená to len, že zostali tí, ktorým konflikt vyhovuje. Pritom by na udržanie korektnej diskusie stačilo len jedno pravidlo, aby sme sa držali veci, nie osoby.
Nechcem svet bez konfliktov. Verejné veci konflikt prinášajú prirodzene. Chcem len, aby konflikt nezničil samotnú možnosť rozprávať sa. Slušnosť nie je dekorácia ani slabosť. Je to infraštruktúra. A keď chýba, z verejnej debaty sa stáva priestor, kde sa ľudia učia mlčať. Možno sa nikdy nezhodneme na tom, čo je „správny“ rozvoj mesta. Mali by sme sa však vedieť zhodnúť aspoň na tom, že človek, ktorý sa slušne pýta alebo nesúhlasí, si zaslúži odpoveď na argument, nie nálepku.
