Nečakané TRABLE - ozaj až také nečakané?.............

 Aj keď odborná lekárska verejnosť, nás občanov - potenciálnych pacientov, pravidelne pred sviatočnými dňami vystríha pred konzumáciou ťažko stráviteľných jedál, je naším národným zvykom, že nám najviac chutí práve to najviac zatracované.......
Neviem, čo včera manželke uškodilo, či náš hojne prestretý stôl, nejaká viróza, alebo niečo spôsobujúce infekciu v zažívacích orgánoch, v každom prípade v poobedňajších hodinách ju zložili žalúdočné potiaže
spojené s teplotou. Nakoľko naše samoliečiteľské schopnosti, ani bežne dostupné lieky nestačili a jej stav sa s prichádzajúcim večerom zhoršoval, samozrejme aj so zhoršujúcimi sa sprievodnými nemilými javmi, rozhodli sme sa navštíviť Lekársku POHOTOVOSŤ. Staršiemu synovi sme dali inštrukcie, kedy a ako má uložiť k spánku svoju mladšiu sestru a s tajným želaním, aby v pohode zvládol malého čertíka sme sa vybrali na blízke pracovisko LP. Bolo okolo 20,00hod., keď som tam manželku viac plaziacu sa, ako chodiacu /aj keď pred inými hrdinsky vztýčenú/ priviedol. Moja prvá starosť bola jednoduchá - usadiť ju v poloprázdnej čakárni. Druhá vec, zistiť koľko ľudí je pred nami a kto je posledný /samozrejme okrem nás/, sme v spolupráci s ostatnými ľuďmi hľadajúcimi pomoc zvládli tiež. Nebolo nás tam veľa, ako som zistil, boli pred nami traja pacienti, každý s doprovodom. Niekto z nich ma upozornil, aby som išiel zaplatiť stanovený poplatok 60.-Sk. Mal som ho pripravený, len som nečakal, že platiť sa nebude v ambulancii, ale v okienku na konci asi 50metrovej chodby. Po asi polhodine čakania a nezáujmu zo strany zdravotného personálu, sme sa spýtali, či je niekto v internej ambulancii. Zistili sme, že sú tam dvaja pacienti privezený sanitkami a keďže im dávajú infúziu, musíme počkať. Medzi nami a ostatnými pacientmi sa rozprúdila živá diskusia, týkajúca sa našej momentálnej situácie. Aby som Vám neopisoval celé 2h 28minút takto strávených pokúsim sa to zhrnúť. Za poslednú hodinu, pred našim príchodom, prišiel na rad len jeden pacient na internú pohotovosť z čakárne, ale až traja pacienti privezený sanitkou. Táto skutočnosť vyplynula z dôvodu, že pacienti privezený sanitkou majú prednosť. Nikto, zo zdravotného personálu sa nespýtal, aké má kto problémy, aby kompetentná osoba mohla určiť poradie dôležitosti, podľa akútnosti jeho stavu. Minimálne dvaja pacienti zo siedmich privezených sanitkou, mali podľa nášho laického názoru stav lepší ako Tí v čakárni.
Minimálne jeden z uprednostnených pacientov bol v podnapitom stave, ba dokonca vulgarizmami častoval lekárov. Jedna z pacientiek, ktoré boli pred nami, presvedčila ľudí čo ju doprevádzali, aby ju zobrali domov /vraj si dá tabletku na spanie a do rána ju to možno prejde/. Ďalšia pani, ktorá sprevádzala svojho asi 25-ročného syna s pretrvávajúcimi bolesťami v okolí srdca, sa pri domáhaní do ambulancie dozvedela, že nie je lekárka, tak ako môže vedieť či je to srdce. Pani už len zatvoreným dverám stihla povedať, že je tam práve preto, aby túto možnosť s veľkou radosťou vylúčila. Keď sa ďalšieho člena personálu pýtala na meno ordinujúceho lekára, povedal jej aby sa ho spýtala sama, že on nie je informátor. So slovami, že nám to počas ŠTRAJKU robia a zdržujú asi schválne si išla vypýtať svojich
60,-korún a odišla aj so synom. Aj keď nás toto intermezzo posunulo na druhé miesto v poradí , veru nás to ani trochu nepotešilo. Na moju apeláciu, že by som tiež rád vedel po 1a 3/4-te hod. čo je mojej 
odpadávajúcej manželke, mi povedali aby som si prečítal, že ak sú bolesti v brušnej dutine mám ísť na chirurgickú ambulanciu. Moja chyba, aj keď je pravda, že ak Vám je zle skôr, či neskôr Vás bude bolieť a dutina brušná. Presne túto otázku dal manželke službukonajúci lekár na vedľajšej ambulancii chirurgie, ale aj napriek nejednoznačnej odpovedi ju vyšetril a ošetril. Tým sa nám podarilo byť rýchlejší ako prvý čakajúci pacient, ktorý tiež nakoniec absolvoval vyšetrenia cez chirurgiu.
 Napriek môjmu včerajšiemu rozčúleniu si uvedomujem, akú dôležitú prácu robia ľudia v rukách ktorých sú naše životy v prípade akútneho ohrozenia. Uvedomujem si aj to, že za systém ktorý tu funguje, má zodpovednosť vláda a neschopní ministerskí úradníci. /Tým myslím celkový systém, ale hlavne platy, za ktoré sa vysokoškolsky vzdelaním ľuďom, môže smiať aj posledný automechanik - čím ho nechcem uraziť ani jeho profesiu/. Avšak je tu aj pár maličkostí, ktoré by sa dali zmeniť, napríklad prístup k pacientom by mohol byť ľudskejší, keď už hneď nepomôžu, nech aspoň ľudia nemajú pocit, že na nich kašlú. Profesionálny prístup by im mal napovedať, že ak odborník zbežne prezrie pacienta, ešte pred úplným odborným vyšetrením, ak sa aj nevylúčia všetky možné komplikácie, alebo zbytočné úmrtia, určite sa aspoň zmenší ich počet. Ľudský život za to určite stojí, hlavne ak tá zmena nepýta žiadne peniaze, ale len zmenu organizácie práce. Rovnako si myslím, že platiť zvlášť človeka v samostatnej miestnosti, hlavne v čase mimo bežnú prevádzku nemocnice, na vyberanie poplatkov za vyšetrenie na pohotovosti resp. príjem do lôžkovej časti, je priveľký luxus, hlavne keď tie peniaze nemáme. Určite to vidím ako chybu manažmentu nemocnice, pretože takáto nenáročná práca sa dá ľahko kumulovať - za čas vyše dvoch hodín, nebolo potrebných úkonov viac ako 12-15, čo by určite zvládol napr. informátor, ktorý je tam tiež.
 Jedna vec, čo ma v našej republike mrzí, je to, že základom všetkého má byť nie dobrý, ale výborný právny rámec, v rámci možností nepriestrelný, aby sa nedal obchádzať a rôzne vykladať. Ale ten môžu robiť len odborníci s pomocou oponentúry a nie poslanci parlamentu, ktorý konkrétne právne predpisy menia podľa toho či im vyhovujú, alebo nie. Myslím, že podobne ako sa všetci vodiči riadia jedným zákonom a vyhláškou, kde je jasný každý postup, každá činnosť, zodpovednosť aj postihy, tak sa dajú vypracovať a zosúladiť aj iné predpisy v rôznych odvetviach nášho hospodárstva.