Keď sa povie svadba, tak každý si asi predstaví krásnu nevestu s dlhými bielymi šatami, ženícha v dokonalom obleku a hlavne veľkú hostinu s veľkým počtom ľudí. No manželstvo nie je len ten jeden deň, ten deň, ktorý by mal byť dokonalý a mal by byť len váš. Manželstvo je na celý život. Je to jedna dlhá cesta, ktorá sa začína v deň svadby, lepšie povedané, v deň zoznámenia sa. Nie je to cesta rovná, je to cesta plná prekážok. Väčších či menších. Prekážok, ktoré môžu, ale nemusia zmeniť váš život.Veľakrát sa táto cesta končí rozvodom.
Rozvod - slovo, ktoré neradi vyslovujeme, záležitosť, ktorú ľudia neradi absolvujú. Je to záležitosť nepríjemná, často sa naťahuje na dlhú dobu. Má vôbec v dnešnej dobe svadba význam, keď počet rozvodov sa zvyšuje?
Prečo je toľko rozvodov? Všetko to má na svedomí dnešná doba, plná stresu a nervozity, keď človek len sedí v práci, na nič nemá čas a ak má, tak ho trávi v krčme alebo v cudzej posteli. Alebo sa stane taká vec, že manželia sa odcudzili, tvária sa ako cudzí ľudia, ktorí zdieľajú jeden dom. Nerozprávajú sa, síce spia v jednej posteli, ale každý na inom kraji. Čo to je za manželstvo? Prečo vlastne sú spolu? Kvôli deťom? Veď aj tie deti cítia, že niečo nie je v poriadku, určite nie sú šťastné.
To najhoršie, čo sa môže v manželstve stať je domáce násilie. Uvediem príklad: chlap, tváriaci sa ako boh tvorstva a pomsty dokopy, dobre zarábajúci, zneužívajúci svoje postavenie dokáže s každým dokonale manipulovať aj so svojou ženou. Najprv ju začne týrať psychicky, to znamená ponižovanie, podceňovanie, nadávky a podobne, neskôr sa to zvrhne až na fyzické napádanie. Veľakrát to končí katastrofou. No manželky bývajú tak zmagorené, že už od toho manžela neodídu, zo strachu alebo ho ešte stále svojim spôsobom milujú. Na jednej strane nechápem, ako môžu takého hajzla milovať, no na druhej strane chlap je "vychcaný" ako mraky, manželku tak zmagoril, že už ani nevie, či ho miluje, či nie. Jej city už sú pochované. Nechcela by som niečo také zažiť. Ale ja osobne by som to riešila už v začiatkoch, keby sa mi takáto situácia stane. Prvá facka a môj drahý by mal zbalené kufre pred dverami. Zvonku, samozrejme. A bez kľúčov. Veď nenechám si ničiť život.
Na druhej strane, je veľa manželstiev, ktoré vydržia až do konca života. Manželia sa ľúbia tak, ako na začiatku. Ideál manželstva, vzor. Škoda, že takých je už málo. Mali by si z takých párov všetci brať príklad.
Ja osobne sa nechcem vydávať. Podľa mňa stačí, že so svojím partnerom žijem, papier a obrúčky k tomu nepotrebujem.. Ak mám svojho partnera rada, nepotrebujeme sa označovať ako hydina na družstve. Základom je láska a nie obrúčky a sobášny list. A čo ak by to náhodou nevyšlo? Na ťahanie sa po súdoch by som nemala isto nervy. A ani čas. Voľné chvíle sa dajú prežiť aj inak ako behaním po úradoch.
Keď už svadba, tak iba kvôli zákuskom a atmosfére. Ale to sa môžem zúčastniť aj ako hosť. A vyjde ma to lacnejšie.
Možno časom zmením názor, to je ešte vo hviezdach. Ale momentálne som toho názoru, že svadba je zbytočná. Veď kto by sa chcel v dvadsiatke viazať?
