V minulosti (presnejšie ešte desať rokov dozadu) bola osobná komunikácia najrozšírenejšou formou dorozumievania. Pre tých, čo nerozumejú: to znamená komunikácia z očí do očí, komunikácia, kde sme sa osobne videli a počuli. Nepotrebovali sme k tomu facebook, mail ani Skype. Jediné, čo sa z oblasti techniky používalo bol mobil, no nie tak veľmi ako dnes.
Keď sme sa chceli stretnúť so známymi, tak sme im zazvonili pri dome a nedohovárali sme sa cez facebook. Tak isto, ak sme mali niekoho v zahraničí alebo na druhom konci republiky: nepotrebovali sme moderné technológie, písali sme si listy. V dnešnej dobe, ak niekto píše list majú ho za debila. Bohužiaľ.
Keď sme boli deti, podľa mňa sme boli šťastnejší. Vedeli sme sa zahrať so všetkým, neboli sme takí "fajnoví". Veľakrát sme sa stretávali z celej dediny a bolo nám dobre. Vedeli sme využiť čas a nepotrebovali sme počítače, tablety a mobily. Boli to krásne časy, určite sme viac zažili ako deti v súčasnosti.
Tak isto nám bolo jedno, čo zjeme: jasné, boli potraviny, ktoré sme neznášali, ale neboli sme takí vyberaví. A hlavne sme nepotrebovali žiadne McDonaldy ani podobné "sračky". Stačila šnicl alebo palacinky a bolo nám fajn.
Ďalšia vec, čo sa zmenila je prístup k ľuďom. Za našich detských čias neexistovalo poslať niekoho "do prdele" o iných druhoch "teplých krajín" nehovoriac. V súčasnosti s tým nemá nikto problém. Niekedy sa až bojím niečo povedať alebo opýtať.
Dnes je deň materinského jazyka, tak ešte mi nedá nespomenúť jednu vec: kedysi sme nepotrebovali ku komunikácií slová ako "lol", "wtf", "sqelý" a podobné kraviny. Vystačili sme si s rodnou rečou a nerobilo nám to najmenší problém.
Niekto si možno pomyslí, že píšem, akoby som mala sto rokov. Myslite si, čo chcete, no aj za desať rokov sa vie veľa zmeniť. Niečo sa mení k horšiemu, niečo zas k lepšiemu.