Kým začala teplota klesať na príjemnejšie hodnoty, položila som si vedľa svojho miesta batožinu a v pohodlí som sa usadila. Vlak sa rozbehol a ja som rozjímala nad majestátnym výhľadom. Striedali sa tu smaragdové lesy, zlatisté polia či jazerá s priezračnou vodou, kde si páni lebedili, dámy usilovne chytali bronz a deti sa hrali a skákali do vody, ktorá ich žblnkotom volala k sebe na návštevu. Avšak samota, moja verná spoločníčka, ktorá ma sprevádzala od začiatku cesty, ma v Trnave opustila. Vystriedala sa s asi 50 ročnou pani. Kým samota bola v kupé naprázdno, pani mala so sebou malý batôžtek.
„Dievčatko, kamže si sa vybrala takto sama?“ Opýtala sa ma s úsmevom na tvári, sadajúc si oproti mne. „Ale teta, do Košíc na výlet. A taktiež pozrieť rodinu, vraj im chýbam.“ Pani sa veselo usmiala. . „Košice sú veru nádherné mesto. Už niekoľkokrát som o nich písala do novín.“ Táto informácia ma príjemne prekvapila. „Vy ste novinárka?“ Súhlasne prikývla a otvorila batôžtek. Do čokoládových očí jej padali vlasy havranej farby. Na svoj vek mala celkom moderný strih vlasov. Z batôžka vytiahla akýsi čudesný zväzok zažltnutých papierov a podala mi ich.
„Noviny z 85-teho?“ Určite si všimla môj začudovaný výraz v tvári. „Otvor ich na strane 14.“ Povedala mi s pokojom Angličana. Nuž, nezostávalo mi nič iné, len otvoriť noviny na 14. strane. Uprela som pohľad na veľký nadpis „Čo je nové v Košiciach“. Článok mal krásne, i keď čiernobiele fotografie a bol posadený do humorného štýlu. Zvyšok cesty sme sa rozprávali. Tá milá novinárka už okrem Slovenska precestovala vlakom aj množstvo iných krajín, ako som stihla zistiť.
Pri cestovaní vlakom môžete nabrať skvelé skúsenosti a zážitky. Určite je skvelým zážitkom aj sledovanie meniaceho sa prízvuku ľudí, zoznamovanie sa a spoznávanie okolitej prírody.
