Pod kabátom som cítila každú halúzku, na ktorej som ležala. Do chrbta mi vrážala silná tupá bolesť, ktorá sa šírila do celého tela. V žalúdku mi škvŕkalo tak nahlas, že aj Grandymu bolo jasné, čo mám za problém. Nikdy som toho nepotrebovala zjesť veľa, ale teraz by som zjedla aj vlastné končatiny. Keď som prestala myslieť na jedlo, zistila som, že Will sedí nečinne pri strome. Hneď mi bolo jasné, že musí mať bolesti. Jazvy na tvári mal zapálené a krvavé. Aj keď som ich dezinfikovala, asi to nepomohlo.
„Dobré ráno.“ Pozdrav som vyslovila opatrne a potichu. Keď sa na mňa pozrel, usmial sa.
„Dobré ránko Lea. Ako si sa vyspala?“
Bola som šťastná, že po včerajšej noci sa nič nezmenilo. Nesprával sa ku mne inak. Bol rovnako milý a prívetivý ako večer pri ohni. Kľakla som si k nemu.
„Ďakujem, celkom dobre.“ Aj keď to bolo klamstvo. Nebudem ho predsa teraz zaťažovať mojimi hlúposťami. Nemohla som spustiť oči z hrozivo vyzerajúcich rán. A ani Will neprehliadol moje obavy o jeho zdravie.
„Nerob si starosti. Budem v poriadku. Nechcel som ťa budiť, keď si tak pokojne spala. Ale teraz by sme už mohli vyraziť. Teda ak nemáš žiadne námietky.“
„Vyzerá to strašne. Naozaj zvládaš pokračovať v ceste?“ Ešte stále mi nebolo jasné, čo presne sa včera v noci stalo, ale bola som si istá, že presnú odpoveď ani nedostanem.
„Áno neboj sa. To iba vyzerá zle, ale cítim sa v pohode. Sú to len povrchné škrabance.“ Tak týmto výrokom som si nebola na sto percent istá, ale nemohla som mu protirečiť.
„Dobre, tak keď zvládaš, vyrazme teda.“ Súhlasila som.
Pomaly som mu pomohla vstať. Na tvári sa mu objavil záblesk bolesti. Bolo jasné, že sa cíti zle, len ma tým nechcel zaťažovať. Preto som sa mu snažila, čo najviac pomôcť. Zbalila som deku, kabáty a hodinky a všetko som nahádzala do vreca uviazaného na Grandyho boku. Bolo osem hodín, keď sme sa pohli. Medzi hustým porastom sa nedalo ísť rýchlo. Grandy kráčal pokojne.
„Takto sa ďaleko nedostaneme.“ Frflal Will, ktorý mal určite bolesti, preto sa ponáhľal do zámku.
Musím ho nejako rozptýliť, aby myslel na niečo iné. V tom som si uvedomila, že v podstate som sa stále nedozvedela odpoveď na moju závažnú otázku. Neváhala som a pri prvej príležitosti som sa ho spýtala.
„Will? Inak vieš o tom, že som sa stále nedozvedela, ako ste sa tak rýchlo premiestnili? A prečo Diadora, nechala koňa vzdialeného tri hodiny od jaskyne, keď išla pre mňa? Najskôr neodpovedal. No po chvíli sa ozval.
„Ach Lea. Ty mi s tým nedáš pokoj však?“
„Nie nedám. Ak sa tomu vyhneš teraz, budeš mi to musieť aj tak povedať potom.“
„No dobre. Aspoň nám rýchlejšie prejde cesta.“
Mal pravdu, to bol aj môj skutočný zámer. Aby nemyslel na bolesti. Zhlboka sa nadýchol, ako keby išiel prednášať na univerzite a spustil.
„Pamätáš si skutočnosti, ktoré som ti rozprával včera? O kráľovi Ferdinandovi IV. A o jeho synovi nástupcovi?“
„Samozrejme, tam sme skončili a k tomu podstatnému sme sa nedostali. Počúvam.“ Bola som vzrušená. Tešila som sa na príbeh, ktorý mi rozpovie.
„Ako som už spomínal, všetko je to len veda. Naši výnimoční vedci zistili, že energia, a kameň, pomocou ktorého sa premiestňujeme do budúcnosti a späť, sa dá využiť ešte jedným spôsobom. Matematickými a fyzikálnymi zákonmi dokázali informácie časového rozhrania zmeniť natoľko, že sa dokážeme presunúť aj v našej dobe na iné miesto len za pár sekúnd. Preto sa vďaka tomu premiestnime za chvíľu aj o sto kilometrov.“
„Tak prečo sa musíme trepať už druhý deň do zámku na koňoch?“ Bola som nahnevaná. Tak oni vedia cestovať z miesta na miesto za pár sekúnd a ja musím cestovať už dva dni.
„Pokoj Lea. Všetko ti vysvetlím. Je v tom totiž jeden háčik. Z jaskyne sme dokázali odobrať len jednu jedinú vzorku spomínanej horniny. Pretože kamenné steny sú porastené silným hustým machom, ktorý sa nedá odstrániť. Iba v jednej veľmi malej škáre bola trhlina. Keď som ju objavil, zbadal som v nej ulomený kúsok tohto kameňa. No a vedci už z nej vyrobili spomínaný priam zázračný predmet. Keď sa mi dostal do ruky prvý Pirux, nemohol som uveriť, že ma to dokázalo preniesť o tisíc kilometrov na juh. Hneď po prvom mojom výlete som tam tajne vyslal pár najlepších vojakov aj s výzbrojou, ale márne. Nedokázali z jaskyne už nič vyťažiť. Steny nepovolili.“
„Takže koľko tých zázračných vecičiek máte?“
„Len dva Piruxy. Na viac nebol materiál.“
Bola som šokovaná. Aj keď nie tak ako pri prvých fantazijných príbehoch.
„A kto má okrem teba ten druhý Pirux?“
„No predsa Diadora. Preto dúfam, že keď sa ocitla v nebezpečnej situácií, premiestnila sa. Kvôli tomu som pokojnejší. Inak by som ju hľadal, dokiaľ by som ju nenašiel."
„No a kráľ nemá žiadny?“ Neverila by som, žeby svojim poskokom dal také vzácne predmety, bez toho aby aspoň jeden nevlastnil on sám. V tom som si uvedomila, že Will musí asi predstavovať niečo viac, ako len sluhu.
„A prečo si bol ty prvý, ktorý vyskúšal ten predmet? Prečo si tam vyslal vojsko ty? A kráľ nemá žiadny Pirux?“
Horela som zvedavosťou. Možno nakoniec môj nový priateľ nie je len bezcenný poskok. Len je moc skromný nato, aby sa pochválil. Will sklonil hlavu a začal horúčkovito premýšľať. Nezdalo sa mi to.
Čo ho na tejto otázke tak zaskočilo? Veď mi nevie vysvetliť, čo robí?
„No Lea ja som niečo také, ako kráľova pravá ruka. Všetko, čo by ho mohlo nejakým spôsobom ohroziť vykonávam zaňho.“
No to je paráda, ja mám pri sebe hrdinu, ktorý zachraňuje pánovi kráľovi život. Hneď som vedela, že musí byť niečo viacej ako len sluha. Vyžaruje z neho oddanosť a spoľahlivosť.
„No a kráľ nám Piruxy požičal na túto cestu. On dbá na bezpečnosť svojho poddanstva.“
„No dobre, dobre. Všetkému rozumiem. Ale stále neviem, prečo musíme ísť na koňoch, keď sa môžeme premiestniť.“
„Pretože máme len jeden Pirux, a ten druhý má Diadora. A pomer je jeden ku jednému. To znamená, že jeden Pirux dokáže premiestniť len jedného človeka.“
Tak teraz mi bolo už všetko jasné. Bola som spokojná, aj keď uchvátená predstavami, aké to asi môže byť. Vznášať sa časom a priestorom a vlastne v danom momente neexistovať.
„A ako to funguje?“
„No nasunieš si Pirux na prst, a pomyslíš si na miesto kam sa chceš premiestniť. Ale vtip je v tom, že keď si napríklad nepomyslíš nič konkrétne, môžeš sa ocitnúť hocikde.“
„To musí byť super pocit. Škoda, že si to asi nikdy nevyskúšam, keďže nie som kráľova pravá ruka, alebo najlepšia tanečnica.“
„Ale Lea, veď ty si si to už vyskúšala.“ Usmieval sa. Videla som, že na bolesť sa mu podarilo nemyslieť.
Akože som to vyskúšala. Čo mám stratu pamäte? Veď som sa nikde nepremiestňovala.
Netušila som o čom hovorí. Will zbadal môj zmätok a pokračoval.
„Keď si bola v roku 2017, nasunula si si na prst Pirux a prešla si vďaka nemu na druhú stranu k nám, do roku 1517.“
„Ale to som sa nepresunula v priestore, ale v čase. Aj vtedy potrebujem ten prsteň?“
Zrekapitulovala som si celý môj prechod do nového sveta. Zakrútila sa mi hlava z predstáv, ktoré krúžili všade okolo mňa. Videla som bolesť, strach, zmätok, svetlo a potom len vodu. Nič príjemné. Uvedomila som si, že zopakovať by som si to určite nechcela.
„No v podstate pri normálnom prechode cez zrkadlá by sme prsteň nepotrebovali, ale takto je cesta bezpečnejšia a menej náročná, aj keď pre vás myslím, bola nesmierne zlá.“
Tak to mal pravdu. Najhorší zážitok v živote. Hlavou mi vŕtala ešte jedna otázka, ale nebola som si istá, či je to vhodné. Ale zvedavosť ma premohla.
„A môžem sa spýtať ešte na niečo? Už len posledná otázka.“ Zhlboka si vzdychol.
„No čo už mám s tebou robiť.“ Z profilu som zbadala vtipnú grimasu, ktorú vykúzlil na svojej tvári.
„A kráľ? Ten starší? Ten, no neviem ako sa to volal. Ale otec toho terajšieho. Ten o nich vie? Veď on hľadal nejaké ďalšie bohatstvo, ak si dobre pamätám.“
„Áno správne. Dobre si pamätáš.“ Zmĺkol.
Ani slovíčko som nenamietala. Vedela som, že si musel premyslieť odpoveď, aby nepovedal, niečo, za čo by ho potom kráľ karhal. Prehovoril o pár sekúnd.
„Kráľ Ferdinand V. Mimochodom, toto budete musieť ovládať. Aj celé dejiny kráľovstva, ako vzdelaná tanečnica.“
Ježiši, to ešte aj po škole sa musím znovu učiť? To snáď nemyslia vážne.
„Kráľ Ferdinand V. Pravdaže o ničom nevie. Keby sa čokoľvek o Piruxoch dozvedel, nárokoval by si na ne. Piruxy máme ani nie pol roka a kráľa sme nevideli vyše päť rokov. Ale chcem ťa teraz o niečo poprosiť. O týchto záležitostiach s časom a s premiestňovaním, vie len kráľ a jeho najbližší poddaní a dvorania. Dokopy to vie okolo desať ľudí. A ty patríš teraz medzi nich. Preto hneď po príchode do kráľovstva zložíš prísahu o mlčaní. Nechceme totiž, aby toto tajomstvo kohokoľvek trápilo. Vznikli by rozpory a hádky, každý by špekuloval len nad tým, ako sa ho zmocniť a to nechceme.“
Tieto slová som chápala. Nemala som nič proti prísahe. Koniec koncov je to rozumné riešenie. Bola som hrdá nato, že som jedna z mála, ktorá nesie v sebe také obrovské tajomstvo.
„Rozumiem, môžeš sa na mňa úplne spoľahnúť.“ Potvrdila som požiadavku a dala som mu svoje slovo.
Will bez slova prikývol. Vyzeral strnutý. Akoby ho niečo veľmi dôležité trápilo. Nedalo mi to a spýtala som sa.
„Čo je Will? Deje sa niečo?“ Strhol sa, ako keby som ho vyrušila z hlbokých myšlienok.
„Nie Lea nič sa nedeje.“ Po chvíli ticha, pokračoval.
„Už sa končí naša spoločná cesta, o chvíľu sme na mieste a už sa asi budeme vidieť minimálne.“ Sklonil hlavu a mlčal. Tak túto skutočnosť som si neuvedomovala.
Cesta sa pomaly končí a my sa rozdelíme. Už nebudem sledovať jeho pohyby, už nebudem vyhľadávať jeho nákazlivo krásnu vôňu.
Zrazu mi to prišlo strašne ľúto. V hlave sa mi premietalo tých pár krásnych dní, ktoré sme strávili spolu. Slzy sa mi tlačili von. Jediné, čo ma upokojovalo, bolo, že som sedela za ním a on nemusí pozerať na môj plač. V hrdle som mala hrču, nedokázala som sa zmôcť ani na slovo. Lenže som sa neubránila tomu, aby to nezistil. Nahlas som si vzdychla a on zacítil príval smútku z jediného môjho povzdychu.
„Lea, čo je?“
Snažila som sa dať dokopy. Očami som žmurkala najrýchlejšie ako to išlo, len aby vyschli. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla pár krát za sebou. Pomohlo to. Cítila som sa lepšie. Slzy vyschli, aj keď smútok neodišiel.
„Budeš mi chýbať.“ Vyslovila som potichu, skoro šepky.
Will na túto odpoveď nereagoval. Možno nechcel, alebo to necítil tak isto, tak ma nechcel sklamať. Ale možno ju ani nepočul. Pomyslela som si napokon.
Koník si pokojne cválal po zelených kopcoch plných pestrofarebných kvetov. Stromy už neboli umiestnené tak blízko pri sebe. Čím sme išli dlhšie, tým viac sa strácali . Až sa úplne pominuli. Okolo nás sa mihali len drobné kvietky všetkých druhov. Slnko sa stále jasne týčilo na bledomodrej oblohe. Obláčik kde tam preletel ponad nás a vietor nás jemne poháňal vpred. Kopytá rytmicky klopotali o kamene a my sme sa hnali stále väčšou a väčšou rýchlosťou. Cesta bola nekonečná. A zámok stále nikde.
Po pravej strane zurčal potôčik. Voda pravidelne narážala do kameňov. Jeho priezračnosť bola neskutočná. Valila sa zo strany na stranu nesmiernou silou. Svieži vánok mi ovieval tvár a pociťoval som chlad vody. Čím sme postupovali vyššie do kopcov, vzduch sa menil na ostrý. Už to nebol ten príjemný vánok. Dul zo všetkých strán. Vlasy mi plápolali do rôznych smerov. Kvety sa zmenili na množstvo kríkov a kameňov. Horniny boli všade okolo nás. Od najväčších skál až po drobné kamienky. Kosodrevina sa hrdo týčila na každom kopci.
Príjemný pocit vystriedalo napätie. Z rozprávania som si predstavovala rozprávkové kráľovstvo v očarujúcom prostredí. Ale miesto toho som mala pocit, že sa nachádzam v bojovom území. Vyzeralo to, akoby sa tu bojovalo už celé stáročia. Pochmúrne skaly, žiadne rozkvitnuté stromy a jazerá. Iba surová, tmavá kosodrevina . Z každého centimetra zeme vyžaroval chlad a surovosť. V diaľke som zazrela vežičku. Nevedela som určiť farbu, ale s určitosťou som vedela, že je tmavá. Čím sme sa približovali bližšie, tým hrad rástol stále vyššie. Z tmavých a nepekných rysov hradieb mi naskakovali zimomriavky.
Tu mám bývať? A tancovať? Veď sa budem cítiť ako vo väzení.
Pozdĺž hrubého múra stála stráž. Asi dvadsať vojakov, ktorí sa tvárili nekompromisne. Nahlas som preglgla a pripravila sa na najhoršie.
Lenže na moje prekvapenie sme neodbočili na kamennú cestu, ktorá smerovala k bráne. Grandy cválal stále rovno ďalej. Will len zakýval stráži a pokračovali sme preč. Bola som zaskočená. Myslela som si, že sme v cieli. V tom som si spomenula na príbeh, ktorý mi rozprával Will. Že kráľovstvo Dullonia je umiestnené medzi dvoma veľkými mocnými pevnosťami, ktoré medzi sebou súperia už dlhé roky. Vydýchla som si. Uľavilo sa mi. Bola som šťastná, že toto nebola Dullonia. Chladné kráľovstvo sa nám pomaly strácalo z obrazu a my sme postupovali stále vyššie.
Nebola som si istá, či to ešte bolo možné, ale stále sme prekonávali kopec za kopcom. Celú cestu nikto z nás neprehovoril. Netušila som nad čím tak dôkladne premýšľa Will, ale mne sa hnali mysľou najrôznejšie príbehy a obavy zároveň. Predstavovala som si Dulloniu. Ako to tam bude vyzerať, akí ľudia tam budú. Zo všetkého najviac som dúfala, že tam nájdem šťastie a svoju budúcnosť. Nemala som v pláne sa niekedy vrátiť naspäť. Ak sú všetci obyvatelia tejto krajiny takí chápaví ako Will, bude tu radosť žiť. Bola som plná očakávaní a túžob. Tešila som sa, ale zároveň som sa bála. Zmocňovalo sa ma množstvo rôznorodých pocitov.
Som skutočne pripravená na túto dobu? Predsa tu ľudia inak uvažujú a správajú sa.
Slnko už nesvietilo plnou svojou silou. Oblaky pomaly tmavli. Až keď ma nepálil chrbát od slnečných lúčov som zistila, že nemám ani tušenie, koľko je hodín. Pozrela som na hodinky a nemohla som uveriť svojim očiam. Bolo päť hodín. Už cestujeme trištvrte dňa a Dullonia nikde. Zadok ma už poriadne otláčal a nohy mi tŕpli. Potrebovala som pauzu. Aspoň na chvíľku vydýchnuť. Z toľkého nadŕdania som sa celá triasla. Opatrne som sa rozhodla zistiť, ako sme na tom.
„Will?“ Zakričala som z plných pľúc, pretože cez silný vietor by ma inak nepočul.
„Áno?“ Reagoval okamžite.
„Ešte koľko pôjdeme? Ja by som potrebovala prestávku. Necítim si už celé telo.“
„Už sme za chvíľu tam. Nevydržíš to už? Teraz by bola škoda zastavovať, keď sme tak dobre rozbehnutí. Neboj sa, tam sa už o teba postarajú.“
No super. Ale kedy? Keď tam prídeme o polnoci? Jasné za chvíľku. To je podľa neho minimálne dve hodiny ešte.
Už som to nemohla vydržať. Ale čo mi iné ostávalo, ako súhlasiť.
„No dobre, vydržím.“
Will už neodpovedal. Vyzeral stále napäto. Akoby už chcel, aby bolo po všetkom.
V diaľke som opäť zazrela zeleň. Stromy a kvety lemovali vysoké kopce a hory. Vietor prestal fúkať. Všade sa rozhostilo ticho a pokoj. Zacítila som príjemnú vôňu. Nevedela som definovať, čo to tak rozvoniava, ale nadychovala som sa plnými dúškami. Detailnejšie som skúmala pachy okolia. Cválali sme pomedzi zakvitnutými stromami a bezchybne tvarovanými kvetmi. Ich vôňa bola priam omamná. Zaplavil ma pocit bezpečia. Presne ako pri Willovi. V tom mi to došlo. Ten pach ovzdušia. Presne tak isto vonia aj Will. Očarujúco a neskutočne.
Spomalili sme. Akokoľvek som sa obzerala, nič som nevidela.
Prečo spomaľujeme?
Všade naokolo nebolo nič, čo by sa podobalo zámku, alebo, čomukoľvek obývateľnému.
Vyšli sme na najvyšší kopec a zastali sme. Šero, ktoré pokrývalo celé údolie, mi znemožňovalo zaostriť. Pod našimi nohami sa rozprestieralo kráľovstvo. Bledo krémové múry obkolesovali celú Dulloniu. Bola som si istá, že sme v cieli. Teraz som sa nemohla zmýliť. Hradby boli dokonale zosúladené. Všetky boli postavené synchrónne vedľa seba. Z vtáčej perspektívy pripomínali dokonalý obraz. Elipsovitý tvar múrov, vyplnený množstvom malých vežičiek. Jedna najvyššia veža sa hrdo týčila medzi všetkými. Jej tmavá farba sa vznešene vynímala medzi ostatnými.
„A sme doma.“ S úľavou vyslovil.
Grandy silno zaerdžal, akoby svojmu pánovi rozumel.
A si vo svojom novom domove. Pomyslela som si.
„Lea si pripravená?“ Zosadol z koňa. Stáli sme tam nečinne. Pohľady sa nám stretli.
„Dúfam.“ Vyslovila som s ťažkosťami, pretože sa mi opäť tlačili slzy do očí.
„Ďakujem za príjemnú spoločnosť, bolo mi cťou ťa sprevádzať.“ Vzal mi ruku a vrúcne mi ju pobozkal. Srdce mi opäť búšilo ako o život. Nemohla som zo seba dostať už ani slovo.
„Lea neplač. Netráp ma.“ Pošuškal mi do ucha.
„Bude ti tu dobre. To ti sľubujem. Postarajú sa o teba.“ Ruku mi stále nepustil. Namiesto toho ju silno stláčal. Sklonil hlavu. Chytil Grandyho za opraty a viedol nás dolu.
Celá nálada, ktorá medzi nami panovala bola zvláštna. Ticho a napätie by sa dalo krájať. Klesali sme nižšie a nižšie, kým nás nezastavili múry hradieb. Poutierala som si uplakanú tvár a snažila som sa tváriť sebavedomo. Zastali sme pred bránou. Will tri krát zabúchal na obrovské hrubé vráta, ťažkou železnou ohnutou rúčkou, ktorá visela z brány. Ornamenty zdobili každý kúsok chladného železa.
Tak týmito dvermi by sa nedostal žiadny zlodej. Pomyslela som si.
Zrazu sa malé okienko oblemované ešte tmavším kovom otvorilo. Za ním stál malý ale statný muž v brnení. Vykukol spoza neho zvedavo a zamračene. Keď zbadal Willa tvár sa mu rozjasnila ako bábätku.
„A dobrý večer veličenstvo, už sme sa o vás obávali. Sme šťastní, že ste prišli v poriadku." A hlboko sa uklonil.
Malý výklenok sa zavrel. A ja som zostala stáť ako obarená. Nezmohla som sa na nič. Iba som nevedomky pozerala na temeno skloneného rytiera v malom oceľovom okienku.
