Mám síce už niečo po tridsiatke, ale nikdy nie je na štart neskoro. Videl som vzostupy starcov, začali žiť naplno a odznova. Popri nich som ešte dieťa. Pomerne husté vlasy zachraňujú situáciu, nie aby som sa túžil špeciálne zapáčiť, prosto túžim byť so sebou spokojný. Mám byt, síce je to prenájom, ale netrčím zabalený v kartóne pri potkanoch. Vyzerá to tu celkom v pohode, len tie tapety trošku kazia celkový dojem, ibaže to je pre mňa detail. A tie ja neriešim. Chladničku mám plnú. Sprostostí. Horčíc je tam päť. Sám neviem, prečo ich tam dávam. Ale páči sa mi, keď si tú mini chladničku otvorím a je tam pár horčíc, možno pôsobím extra. To aj chcem, preto je tam aj pár kečupov. Plus vajíčka. Hm...samozrejme, polotovary tu kráľujú. No a čo. Mobil mám, niekam zavolám. Prach sa usádza hneď potom, čo ho utriem. Kašlem na to. Spálim všetky poličky, rad radom. Nebudú tu otravovať moje nervy. Gauč je parádny, pružiny sú vraj cool. Neznášam to slovíčko, ale chcem dokázať svoje znalosti. Sám netuším, kedy to poslúži. Človek nikdy nevie. On fakt nikdy nič nevie. Toho sa držím. Muchy tú nepoletujú, bingo! Je zima, mám to rád. Kúrenie mám automatické, susedia hore. Mám susedov aj dole. Majú ma radi, tak sa starajú. Rohožku nemám, kto by to aj čistil. Povie sa očistite si topánky. Potom môžete čistiť rohožku. To mám teda jedno. Zrkadlá som zvesil, po prvé, aby ľudia nemali stále môj face k dispozícií z každého uhla pohľadu a po druhé sa to utiera neskutočne pomaly. To je nepraktická vec. Spálňa je tak akurát pre mňa. Sú dni, keď cez veci preskakujem. Väčšinou z nich urobím gentlemanskú kopu a zrazu tým nik nepohŕda. Má to systém, tak sú ticho. Výhľad mám viac než len romantický. Park a v ňom sa stále premávajú babky s palicami. Veľké klobúky, najlepší liek na vrásky, im schovávajú dokonca aj krky. Asi na to majú tie palice. Prakticky im to môže byť jedno, ale prakticky im to asi nie je. V šuflíku mám aj sviečky. Ale svietnik nemám. Tie sviečky majú roky rokúce. Ktovie, možno mi ich zapália na pohrebe. Alebo ich vyvesím na net. Možno k tomu patrí slogan a chytí sa aspoň jedna rybička z radu duté polená. Skúsim napríklad milú lož, že sú z obdobia samého Štúra. Auto, na to sa nemienim sťažovať. Motor beží, sviečka pekne svieti a pneumatiky makajú. Žiadna vychytávka, skôr klasika. Airbag mám len pre seba a nemienim to meniť. Zachráň sa, kto môžeš. Nie, zachráň koho môžeš. Všetko robím sám. Dokonca žijem sám, idem na WC sám. Ako drvivá väčšina. Rádio je vždy vypeckované. Žiaden Mozart. To teda nie. V dnešnej dobe miesto pre šedú hmotu neexistuje. Už dávno som pochopil, že v roláku to nedotiahnem ďaleko. Tu ide o imidž. Postoj a gestá. Hlavné je nechlípať. Je to otravné, to je fakt. Decentne cmurknúť, to okolie prežije. Aspoň mi nik nikdy na to nič zlé nepovedal. Čušia, boja sa. Mulice. Je to tu. Slnko zapadá. Ja teraz odídem a prídem. S niekym. S kým? To keby som vedel. Niekto sa nájde. Nejaká vyvolená. Nejaká, čo chápe, že nie som Aladin. Bude sa jej tu páčiť a horčiciam sa bude dlho diviť. Vyhlási, že som čudák. Lenže čudákov majú ženské ozaj rady. Plán je naplánovaný. Čas beží a ja s ním. Z toho vyplýva len jedno, už musím končiť. Milý denník, nebuď smutný. Všetko prepátrané a prežité spočinie na tvojich stránkach. Si moje zlato.
Podpísaný Carl.
