"Stretla ma raz láska. Dovtedy som bol jeden nevýrazný a uštipačný jedinec. Život som bral s nadhľadom, každý problém bol výzvou. Kým si neudriem, neodídem. Bral som to všetko ako obrovskú bitku, zápas. Víťaz je vždy najsilnejší. Odvážnejší. Spomínam si na to presne. Bol chladný utorok. Ľudia sa škriepili na ulici, letmo sa pousmiala. Ani sám neviem ako som sa mohol zasmiať tiež. Bolo to hlúpe. Takto sa smiať. Jednoducho sme na seba pozreli a bolo nám vtipne. Tá skupinka dávno odišla, ale my sme ostali. Stále s úsmevom na tvári. Ona mala strašne nevkusný rúž a klobúk, ktorý jej zahaľoval orieškové oči. Krivé zuby boli perličkou celkového zjavu. Keby sa mi neprihovorila... Ja by som sa nikdy neodvážil. Povedala zvláštnu vec. Prekvapila ma. Že vraj mám veľké ruky. Moju pozornosť prilákala takáto osoba. Čas odrazu šiel omnoho rýchlejšie ako sme si priali. Dni a roky sa míňali, my sme starli. Pamätám si na jej prvú vrásku. Hladil som si ju, vážil si ju o to viac. Nadovšetko sa mi páčilo jej objatie. Silné objatie. Krv prestala prúdiť a v mojich ušiach šumelo. Smiali sme sa. Stále a radi. Nikdy ma nezradila, bola tak zvláštna. Ako kvet. Niekedy chcela byť sama. Nepoznal som dôvod, ale vždy som jej privolil. Každú slzu si budem vyčítať. Bola mojou krásou, silou, nádejou. Vrúcne vďaky patria tebe. Venujem ti svoju radosť, vezmi si ju. Vítam ťa smútok a bolesť. Srdce si ber, naplň až po okraj. Zmysel hľadať nemienim, veď on sa mi vytráca s tebou. Príď po mňa skoro."
Ticho. Občas plač či kvílenie. Kňaz vyzval ostatných mužov : "Zavrite truhlu!".
