Ak som s niečím v živote nerátala, tak to bolo toto a syndróm vyhorenia. Udialo sa v dosť nečakanom čase oboje a ja som zastala. Akoby sa spustila klietka, ktorá mi nedovolí vidieť svet v dokonalosti, ale vidím ho zohavenejší ako je. Považujem svoju doterajšiu tvorbu za prepadák a svoje názory za podprahové. Prichádzam o sebavedomie, v mnohom sa podceňujem.
Najhoršie na tom je, že ľudia, ktorí ma kedysi hnali dopredu, pretože šialene mysleli a tvorili, sú tam, kde som aj ja. Všade, kde sa pozriem vidím diela hodné odpadkového koša. Pokúšam sa nájsť múzu, ktorú vycucám a nasajem všetko čo sa dá. Ak si umelci hľadali múzy v podobnom období života, tak ich chápem. Neviem, či si ich nenájdem aj tri. Pretože ak ma niekto nepotiahne za vlasy, ja budem stáť na mínusových pozíciách. Sťažovať sa už nedokážem. Ale ľutovať sa, to ide každému.
Pomoc.
Fotka k článku je zo svetoznámeho Tate Modern v Londýne. Je to výstava najlepších študentov Royal Academy.
Ešte hlasnejšie, pomoc!
