Ked’ má viera spájat’, ale rozdel'uje

Písmo: A- | A+

Od malička som bola vedená ku katolíckej viere a tá so mnou ostala. Boli však aj situácie, kedy som mala dilemu kvôli niekomu, koho som pokladala za muža svojho života. Vyžadoval totiž odo mña, aby som svoju vieru zmenila.

Viera bola u nás doma vždy vel’kou súčast’ou života. Do kostola sa chodilo každú nedel’u či vo sviatok, spovede sa vykonávali do určitého veku každý mesiac. Vždy som v Boha verila, alebo teda v nejakú vyššiu energiu, nazvat’ ju možno rôznymi menami. Nikdy som Boha nevnímala ako deduška sediaceho na obláčiku, alebo vieru celkovo presne tak, ako nám ju prezentujú a diktujú. Verím jednoducho, že niečo vyššie ako my existuje, no zároveñ, že každý si je strojcom vlastného št’astia. Neverím na náhody, podl’a môjho názoru sa všetko deje pre nejaký dôvod. Ale to teraz nie je dôležité. Som veriaca. 

Vieru som jednoducho brala ako prirodzenú súčast’ života, aj ked’ niekedy sa mi marilo, že sa to u nás doma preháñalo, že som bola nútená, že by som radšej robila niečo úplne iné a že predsa nie je dôležité, ako často sa chodí do kostola, ale ako sa v skutočnosti človek správa a aký je vo svojom vnútri. 

A tak sa snažím fungovat’ aj teraz, ked’ už neikol’ko rokov žijem mimo Slovenska. Stále sa, ked’ mám vol’nú chvíl’u, rada zastavím v kostole, pod’akujem sa, či poprosím…

A tak to bolo aj v čase, kedy som ako 17 ročná stretla moju prvú ozajstnú lásku.

Bolo to ale trochu komplikovanejšie, on totiž nebol Slovák, ja som bola na letnej praxi, dalo by sa to nazvat’ pobláznením, ale ten vzt’ah nakoniec vydržal 4 roky a som si istá, že keby to nebolo pre vieru, neskončilo by sa to tak, ako sa to skončilo. Každopádne..

Nebudem tu rozpisovat’ podrobnú situáciu ako, prečo a za akých podmienok sme sa spoznali, či ako to fungovalo, ked’ sme boli od seba, ked’že som v to čase stále študovala. To všetko (a iné) som zaznamenala v tomto podcaste, a kto má záujem, či je zvedavý, môže si to vypočut'. Situácia je tam opísaná podrobnejšie. Keby som tu písala celý príbeh, bol by to nekonečný článok :) 

Bola som si istá, že ten človek bol mojím budúcim manželom. Nepochybovala som o tom. Nikdy nezabudnem na to, čo mi povedal, ked’ bol na návšteve u nás (jedinej, mimochodom) na Slovensku. Sedeli sme v aute a neviem presne, z akého dôvodu sme sa o tom začali zhovárat’, nespomínam si, čo kto povedal pred tým, ale veta: “Uvidíš, viera bude nakoniec to, čo nás rozdelí”, ma nesmierne znepokojila. No neverila som tomu. Mala som síce slzy v očiach a povedala som si, že práve viera má l’udí spájat’, no nie? Tak to predsa má byt’! Ak nás aj niečo rozdelí, viera to celko iste nebude.

A zabudla som na to. Od vtedy sme tú tému nerozoberali, aspoñ nikdy nie do hlbky. Začala sa riešit’ svadba. Nie oficiálne, ale často sme sa zhovárali o tom, kto má aké tradície, ako a kde to bude prebiehat’, ked’ to príde, list pozvaných a podobne. Predbežne. V tom čase sme už bývali spolu v Londýne. Boli sme spolu štyri roky a ja som bola presvedčená, že všetko sa zázrakom vyrieši. Nemali sme žiadne problémy, dokonca sme sa nehádavali, jediná sprcha nezhôd bola spojená práve s náboženstvom.

On mal za to, že ja kvôli nemu prestúpim. A tie naše viery ani neboli tak vel’mi vel’mi rozdielne. Ortodoxný. Grék. Ja som nemala problém íst’ do “ich” kostola (ked’že sme istý čas bývali na Cypre, tam vel’a katolíckych nebolo). Dokonca som to bola ja, kto ho t’ahal pozriet’ sa dnu do kostola, i ked’ to bol kostol jeho vyznania, nie môjho. Nikdy v tom nebol nejak extra vychovávaný, čo je v poriadku. 

Vrát’me sa spät’ do Londýna, tu som nesmierne rada navštevovala kostoly, bolo ich tam naozaj vel’a, boli krásne, neopísatel’ná atmosféra a ak sa náhodou konala omša, rozumela som, o čo ide :D A tu zrazu, môj grécky priatel’ sa stal veriacim. Nepýtal sa ma, ale bol presvedčený, že z katolíčky sa stane ortodoxná. A okej, dajme tomu, že som nad tým hlboko v sebe aj chvíl’u rozmýšl’ala. Ale práve v Londýne som opät’ objavila krásu toho, čo poznám. Prišlo mi nefér, že ja, ktorá som v tom bola vychovávaná celý život, sa toho mám vzdat’ pre niekoho, kto tesne pred tridsiatkou zistil, že je zrazu veriaci. 

Raz som sa ho spýtala, či by so mnou nešiel do kostola, bola Vel’ká Noc. Vraj teda, tento krát pôjde. Pred tým sa nikdy “neodvážil”. Ráno som sa vychystala a bola som natešená, on sa však ani nepostavil z postele, vraj si to rozmyslel. Celkom ma to rozrušilo, šla som taká na omšu a asi si to všimol, tak ma potom prišiel čakat’. Mal ale poznámky, vraj nechápe, prečo “my - katolíci” budujeme sochy pre Máriu a svätých. Vraj je to od veci.

Čím d’alej, tým viac som si uvedomovala, ako nás tieto rozdiely vzd’al’ujú a že kto NECHCE pochopit’, nepochopí. Ja som sa dovtedy prispôsobovala dost’, o tom tiež v podcaste, ale povedala som si, že stačilo. Tentoraz ja NECHCEM.

Nebral to l’ahko, vraj som mu to kedysi sl’úbila. Ale tiež mi bolo povedané, že on na mojom mieste by to absolútne v žiadnom prípade neurobil, len tak, medz irečou. No díky. 

Nejako sme sa dohodli, že ja ostanem mnou, on ostane sebou, ale svadba by musela byt’ v “ich kostole”. To už som sa začala radit’ s maminou, ktorá doma na Slovensku dokonca kontaktovala farára..a ten jej povedal, že ved’ to vôbec nie je problém. Mala som teda nádej, že všetko sa nakoniec obráti v náš prospech a hlavne, všetci budú spokojní. No on spokojný nebol. Stále tam bolo niečo, čo by sa muselo riešit’ v “našom” kostole, no snažila som sa všetko smerovat’ skôr k nim, aby neboli problémy, aby bol “pokoj v rodine”.

Najväčšou ranou pre mña bol ale rozhovor o det’och, keby sme teda nejaké v budúcnosti mali. Ako tak akceptoval mña - katolíčku, ale o det’och, ktoré by boli vychovávané v katolíckej viere, nechcel ani počut’. Snažila som sa predstavit’ si, ako som ja jediná katolíčka a moje deti budem učit’ niečomu, čo pre ña nie je blízke a o čom, koniec koncov, viem tak málo… A hlavne - nemohla by som s nimi íst’ do “nášho” kostolíka, lebo sa prežehnávame do opačnej strany a len by ich to miatlo (áno to bol jeho názor a striktne si za tým stál). Tento obraz som mala v hlave dlho: Prídem raz za rok domov na Slovensko a mám zakázané ukázat’ vlastným det’om to, v čom som vyrastala a čo bolo dlho súčast’ou môjho života?!…Tak teda, thank you, but no thanks….

Nebolo to, saozrejme, také l’ahké. Snažila som sa nájst’ nejaký kompromis, ale ortodoxný sa vyjadril, že on žiadne kompromisy robit’ nebude a nepovolí… 

Stálo ma to slzy a prebdené noci, no osud si to nakoniec sám zariadil … Práve v čase, kedy som si začala uvedomovat’, že do takej mentality nepatrím, nechcem patrit’, ani si to neviem predstavit’ (a krôčik po krôčiku som to bývalému vysvetl’ovala), sa objavil niekto, s kým som sa opät’ cítila sama sebou, do ničoho ma nenútil a všetko bolo zrazu prirodzené a jednoduché…

Aj ked’ život sám o sebe jednoduchý nie je, napriek všetkému nel’utujem a som vd’ačná za tie roky, vzt’ah to bol št’astný, s čistým svedomím môžem povedat’, že ja som bola pravdepodobne najlepšou verziou samej seba práve v tom období, no ako sa vraví..na vzt’ah sú vždy dvaja a i ked’ je tam láska, tá niekedy naozaj nestačí..treba sa pozerat’ dopredu, ja som sa vtedy rozhodla to ukončit’, lebo som sa prestala pozerat’ na ružovú minulost’ a začala som si otvárat’ oči a cielit’ do budúcnosti, ktorú som si s ním už nevedela predstavit’. 

Nebola to na tisíc percent iba viera, ktorá nás rozdelila, no s určitost’ou začala cestu smerom na dol, lavínu, ktorá sa po čase nedala zastavit’. A viem, že nie som jediná, viem, že takéto vzt’ahy môžu fungovat’, no mne sa proste prestalo páčit’ byt’ tou, čo sa prispôsobuje a najmä v takýchto závažných rozhodnutiach. Prestalo sa mi páčit’ hl’adat’ všetky možné riešenia, ked’ pre toho druhého jediným riešením bol nesúhlas. Alebo sa mýlim??

Zároveñ gratulujem a obdivujem všetkých, ktorí sa s týmto problémom popasovali a prajem im vel’a št’astia! Určite sa to dá, len treba chiet’ a pristupovat’ k tejto téme s opatrnost’ou a hlavne s úctou voči druhej osobe :)

Skryť Zatvoriť reklamu