Pod horou, na ktorú som za tie posledné dva dni vyliezla hneď dvakrát, rituálne v kruhu sedeli štyria beduíni a ja. Po mojej pravej strane môj obľúbený beduín, následne Faradž, ktorý mal 21 rokov, stále sa šibalsky usmieval a ceril jeho žiarivé zuby, rád mi nosil žlté kvety, ktoré sme si dávali za ucho, pretože žltý kvet znamenal, že je od priateľa. Vedľa neho Mohammed, ktorý bol najmladší a nerád verbálne komunikoval a kruh uzatváral sám imám, ktorý mal doma sedem detí a jeho charizma by sa dala krájať na milión kúskov. Že je to muž boží, človek vycítil na kilometre keď sa imám blížil, mal v očiach neskutočnú múdrosť a imponoval zvláštnou jednoduchou vznešenosťou. Pôsobil akokeby sa ho dotkol Boh sám.
V rituálnom beduínskom kruhu sa dostavil ten zvláštny pocit, ktorý mi udrel srdce sťa valiaca hmla z hôr, zastavil mi um, nabúral svet, ktorý celý kompletne zastavil a narušil môj ani zďaleka nie normálny, zemský poriadok. Ten večer som prvýkrát pocítila domov.
Arabské oči zírajúce do ohňa, púštne surové ticho, ktoré nádherne znelo a milióny hviezd nad nami, zrazu, dostavilo sa to atypické vzrušenie, ktoré som doposiaľ nepoznala. Vlastne som neverila, že môže prísť, tušila som, že sa dostaví až človek vypustí dušu a odpluje na druhý svet ale že sa dá pocítiť vo svete foriem v tak surovej intenzite, to by ma nikdy nenapadlo. Nemožné. Tú noc som prvýkrát v živote nebola nič z môjho príliš, s ktorým som vyrástla. Ukrutná diagnóza "príliš" tú noc kompletne zmizla. Príliš divná bola zrazu úplne v poriadku, príliš pokojnej sa nikto nedivil, moc vyspelej, atypicky introvertnej či paradoxne príliš šialenej sa nikto nečudoval a nikoho to nijak nevyvádzalo z miery. Prvýkrát v živote všetko charakterové príliš nahradilo číre akceptovanie duše takej, aká je. Ahlan wa sahlan! Heuréka! Vyskočím teraz snáď z kože, napadalo moje telo zavalené emóciami, no jediné čoho som bola schopná bolo ticho zotrvať a precítiť intenzitu toho pocitu, ktorý mi neskutočne chutil. Najslastnejšia extáza či akési zdánlivé oslobodenie? Spása? Živý domov, ktorý bol neviditeľný a tak abstraktný, že som len v tichosti počúvala ako dýcha v piesku. Výzva všetkým svetaznalcom, ktorý sa Boha nebáli pretože podľa nich nebol. Vymyslite slovník ktorý mi to vysvetlí. A podrobne. Sídli tu snáď Boh sám? To napojenie som cítila takže slovne formovať cítené vlastne nebolo vôbec dôležité. Ak v púšti sídli Boh, jeho koncentrovaná prítomnosť dodávala dojmu, že všetko je presne tak ako má byť, a on dodával ľahkosť, na ktorú som sa rada automaticky napájala a radšej ju cítila než by som ju mala dekódovať. Dekódovať domov, prosím Vás...
Nechápala som intenzitu slastného pocitu domova a jediné, na čo som sa zmohla, bolo hypnotické zíranie do ohňa. Bedu sa na mňa vtedy pozrel a zašepkal: " Entí bedui, si beduínka." Vôbec ma to neprekvapilo , jeho telepatické napojenie bolo magickou súčasťou nášho silného priateľstva, ktoré ma nevšedne dobíjalo energiou a za ktoré som každý deň ďakovala do nebies.
Deň potom si utopický ideál narodený v púšti, muž čo vzišiel z piesku, vzal čisté šaty, ktoré na ňom boli nevídané. Okrové maskáče, biele tričko a bordové sako, na hlave akýsi klobúk, tmavé slnečné raybany a môj batoh, ktorý gentlemansky nosil. Ja som zase rada nosila jeho beduínske sandále, na ktoré sa teraz dívam v džungli a ktoré sa stali mojou hmotnou spomienkou na spriaznenú dušu. Keď mi po púštnej sprche v podobe plastovej fľaše plnej vody z vzácnej oázy bola zima, obliekla som si jeho beduínsky kabát a mokré vlasy skryla pod čiernu čiapku. Ten deň sa mohlo z diaľky zdať, že je akýmsi nelokálnym návštevníkom, výzorom italským, takmer až machovským.
" Teraz ťa púšťou prevediem ja, drahý priateľu," trvala som na tom aby na nasledoval. Chvíľu sme liezli a so zapadajúcim Slnkom si neskôr sadli, rozložili oheň a spravili čaj. Jeho arabské oči sa na mňa zvláštne zadívali: "Man enta?", zavtipkoval prezerajúc si môj beduínsky odev, "kto si", pýta sa s letmým úsmevom na uschnutých perách.
" Ana bedu", odpovedám hrdo, "som beduín", a kučiac, zírajúc do ohňa, prikrývam si nohy beduínskym plášťom, ktorý sa neskôr stane mojou druhou hmotnou spomienkou na púštneho muža.
