O extáze

Povedzte mi, existuje niečo geniálnejšie ako muž, ktorý z celého srdca, čo mu hrdlo ráči, spieva? Moment, kedy jeho maskulinitu dopĺňa jeho anima, moment, kedy je ako tvor celistvý. Muž s jeho kompletne zdravou animou. 
Ako dieťa, asi sedemročné, som sa oboznámila s tým pocitom, ktorý Vám rozdrví rozum, zastaví celý svet a vtisne Vám do očí slzy pretože duch zažije naslastnejšiu extázu. Extázu z čírej nádhery pri ktorej Vám padne sánka pretože je neskutočne krásna a chutná. Nepochádza z tohto sveta, je príliš slastná a nedá sa uchopiť, dá sa len cítiť, prežívať každou bunkou a vychutnávať každou slzou.
Vzhliadla som vtedy kdesi Eyckových Arnolfiniovcov, nebolo to rozhodne naživo ale kdesi som ten obraz vzhliadla a zastavil sa mi svet. To bola tá nádhera, ktorá ukájala ducha, páchnuce umenie z ktorého Vám naskakovala husia koža. Dieťa plačúce z čírej nádhery. Omámená som naňho zírala a šialene vtedy plakala.
Ten pocit sa mi vyvolal pri každom počutí Lillies of the valley, pri Tiersenovej klavírnej Rue Des Cascades, nastával, ak som vzhliadla Drtikolovo dielo, keď som videla a počula spievať beduína za Splnu, tá samá extáza, ktorú tvorila Anne Teresa De Keersmaeker keď v lese tančila kruh či Sandrine Piau spievala Cum Dederit. Zvuk Lustmordovho Permafrostu, Preisnerovej Lacrimosy, pri ktorom ma mrazilo po celom tele či ak Janick Gers hrál finálnu pasáž Wasting Love, tá nádhera, ktorú zhmotnil Mucha pri namaľovaní jeho Ženy v púšti, tá samá nádhera, ktorú vytváral takmer každý cigánsky spev či Margielovo dielo i vyprázdnené polnočné kostoly, kde človek mohol byť sám. V jemnejšej forme vyvstával i pri vôni modrej šalvie či pri vôni môjho koňa. Óóó, antediluvian fire. Hraj, Maestro Arvo Pärt! Uchváťte ma, pán Hamza El Din, zaspievaj o Lize, Ando Drom. Povyprávaj mi tu maqámu kúfsku, bedu. Howl, howl Mr. Wolf. Tancuj, šialený súfí, pretancuj sa k podstate. Nakoniec, le vent nous portera. Intímne vnútorné martýrium. Umrtvil sa um a duch zažíval extázu, to všetko vravelo bez slov. Vnútorný bes v ktorom bol obsiahnutý celý vesmír, tajomstvo, ktoré snáď jedného dňa Boh sám objasní. Pocity, ktoré sa Vám vrývali do podvedomia a pohodlne sa tam usadili, pri ktorých pozemské slová ďaleko zaostávali. Nemožné dekódovať. Ušľachtilá esencia, pri ktorej zjavení, nebola som schopná ničoho. Len ju žiť. 
Dnes môj otec, v slávnostnej bielej košeli a čiernych tesilákoch, čerstvo oholený s jeho skromným šarmom zvesela spieval a trieskal do toho kufru, ktorý bol jeho bubnom. Občas na mňa počas svojho melodického vyspevovania pozrel a žmurkol. A vtedy sa tá nádhera dostavila znova. Zhypnotizovane som sa naňho dívala a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Hraj otec, hraj. Viac.