Sama vlastne nevedela. "Prechádzam snáď nejakým testom Božím alebo na mňa dolieha retrográdny Merkúr, ktorý oprášil deväť mesiacov staré rozhodnutie opustiť muža, ktorého som roky no aj pri rozchode, strašne milovala? Zruinovala som nám naše svety. Vedome som nám zlomila krehké srdcia." Krásne vzťahy sa neopúšťajú, tak vraví dogma, zdroj ale dogmy nikdy neuznával. Zdroj dogmy nepozná. Odvážnym šťastie vždycky prialo a cesta do neznáma je cesta veľká, no zrazu, nedalo sa pohnúť z miesta. Nešlo veci vrátiť naspäť a vízie budúcnosti, zdali sa byť ten onen večer nulové. "Veď ty si mala, má drahá, báječný život." Jej bezpečná zóna, žité šťastie nikdy neponúklo tak značný nekomfort v akom sa teraz topila. Veď ona len poslúchala intuíciu, ktorej je nebezpečné vyhýbať sa a zrazu, zrazu zmĺkla. Mlčala. Naviedla ju do tichej križovatky kde sama, v ničivej až takmer nihilistickej úzkosti stála a prvýkrát úprimne deklarovala, "Áno, som neskutočne smutná." Intuícii sa zrazu nechcelo vravieť no v snoch, ukazovala jej žitú skutočnosť ľudí na ktorých sa snažila zabudnúť. Veď sem, na úzkostlivú križovatku si ju naviedla ty, drahá intuícia a teraz isto skúšaš či svoju lásku už prepustila, že? Mnoho sĺz a mnoho bolesti, ktorej sa netreba vyhýbať. Intuičná kríza diagnostikovaná na ničivej pustej križovatke života. Na ňu si, Al- Hakim, isto zabudol. Prázdno, prázdno, desivé prázdno, ktoré sa vyznačovalo obrovským nezáujmom a apatiou. Letargické slzy vernej naslúchačky vnútorného hlasu. "V mene Božom nech sa stane čokoľvek, skočím tam a poznám to", no na oplátku, nekompromisná oddanosť ten večer spôsobila len to, že nechcela nič vedieť, túžila len na chvíľu nebyť. Ani jeden z jej extatických archetypov nechcel byť, všetky, zdalo sa, vymreli. Sama sa vedome upálila, bosorka. Ten večer zhorela do posledného kúsku.
(V perspektíve ľudského chápania zdal sa jej život byť v tú chvíľu bezvýchodiskový, netušila však, že pre následný rozkvet je to archetypová událosť, ktorá nie je určená kdejakým smrteľníkom, ktorí rýchlo prehrávajú intuičné boje, smrteľníkom málo imúnnym voči racionálnej recidíve. Událosť tak nevyhnutná, vtisnutá do ľudského života, ďaleko inteligentnejšia než ľudský um, udalosť vytvorená posvätným zdrojom pre poznanie najtajnejších zákutí bolesti.)
Tajomná no vnútorne priveľmi euforická beduínka v arabských sandáloch a plášti, s cigaretou v ústach šoférujúc storočnú Toyotu, ktorá má korbu plnú púštnych nezbytností bez ktorých sa v zemi piesku nezaobídete. Veď Toyota nemá brzdy a ona tú káru tak strašne miluje, vezie beduínskych spoločníkov autom, na predných sedačkách nás delí puška, ktorá nás v noci stráži. Vzrušená púštnou jazdou, dlhé prsty jemných dlaní na volante auta bez bŕzd, aby to predsa nebola nuda a spoločne smerujú k najbližšiemu pastierovi ťáv aby im dal trocha ťavieho mlieka. Zvedavá bezstarostná slovenská cigánka dlhých sukní, voľných saténových šiat a ohňom voňajúcimi vlasmi, cigánka, ktorá nevie, čo je čas, cigánka, ktorá plne žije len prítomnosť. Zhorela vkusná Parížanka obutá do zamatových elegantných Prad, sediaca na balkóne Opery Garnier dívajúca sa na posledné vystúpenie Marie Agnes Gillot, pinabauschovské zhmotnenie Orfea a Euridiky, pod Chagallovyským stropom, ktorá zvestovanou poéziou v tanci ani nedýcha. Ostražite zíra na Marie Agnes Gillot a po jej poslednom vystúpení zakotví vo svojom obľúbenom bare, neďaleko jej parížskeho domova, v bare, kam ženy jej veku nechodia, kde sedia vychrtlé staré Parížanky a avantgardní páni, na ulici Rue Veron pod Hotelom Clermont, kde zvykol zostávať sám Marcel Cerdan a kam chodil popíjať s útlou Edith. Či vidiecky westerňák, ktorý v jazdeckom klobúku cvála horami za západu Slnka, kde široko ďaleko nie je nik len westernová dedinčanka a jej čistotou voňavá kobyla, ktorá ráda tryská do kopcov. Polankova múza i jeho výrustek zároveň, ktorého si ľudia pletú s mladým vysmiatym tínedžerom, dva upletené vrkoče stiahnuté dozadu, brázdi na kole z pražskej Stromovky do Klecan. Motorkárka trinitiovskej uniformy chránená prilbou na hlave, ktorá frčí na nádhernej Hayabuse 1300 a jej adrenalínové libido má pocit, že je tak na chvíľu ukojené, kam sa podela? Stará veteránka v Mercedese osemdesiatych rokov, nevybúrená metalistka, nevyliečiteľný klasik a hedonistický bluesman, kam zmizla asketická bosorka, krúžiaca zväzkom bielej šalvie za zvuku arménskeho duduku, pripravená na astrálne cesty? Pohanská Slovanka, arabsky zdraviaca Mesiac v jeho plnej sile, zahalená moslimka, modliaca sa s beduínmi na červenom koberci otočenom k Mekke, samotou naplnený kresťan kľačiaci v prázdnom kostole či pokojne meditujúca budhistka, ktorá zahajuje rána tromi rituálnymi pochodmi okolo kathmándskej stupy? Potáca sa, tuláčka, kričí na zdroj života a odpoveďou je len najpatričnejšie ticho, ktorému čelí do očí. Nemocná v priepasti baží po lieku na dušu. Stratila vzácne svetlo, vyhasol žiariaci stredobod duše, animus sa vytratil. Divoká krv je mŕtva.
Niekam sa celá vytratila, bez stopy po sebemenších zdrapoch a útržkoch, do hlbokého prázdna, jej ja, celistvé vo svojich divokých a zároveň podozrivo pokojných archetypoch, zmizlo. Utĺkla všetko svoje energické bytie, ktoré v sebe cítila, bytie, ktoré malo stále surový a nemenný obsah meniaci len jeho zdánlivu formu.
Ten atypicky prázdny večer nebolo žiadnej túžby ani len po jednej z mnohých podôb, len obrovské prázdno za komfortným životom po boku divného umelca. Pri myšlienke na budúcnosť, neprichádzalo nič. Pekelné prázdno, zžieravý pocit priveľmi empatickej a citlivej duše. Kam si ju to zaviedla, drahá intuícia? "Po uši v sračkách, má drahá, tam přesně teť si."
O štyri mesiace neskôr, v boeingu linky Qatar Airways letiacej z Dohy do vriaceho Káthmándú, vstala a šla na toaletu. Zdanlivo takmer dvojmetrové telo v černastých zvonáčoch a tričku zo šesťdesiateho ôsmeho roku vypínajúc kultovú záležitosť menom ACDC, prsty zdobené stovekými arabskými prsteňmi, bolo to počas tých pár krokov, keď sa jej oči prvýkrát stretli s dušou sediacou pár sedadiel za ňou, oči duše, ktorú poznala snáď stovky rokov. Vtedy sa prvýkrát pozrela do očí svojho dvojplameňa, dvojičky, svojej druhej časti. Energia vo vzduchu, nadišla plnosť času posvätného zjednotenia na Zemi, ktoré si zväčša žiadalo všetko staré rozbiť na márne kúsky. Nekompromisne.
(23.7., myšlienky z nočnej cesty)
