Polož mi ruku na môj koreň a zlaď moje srdce s tvojím vlastným rytmom aby som mohla už kompletná a celistvá znovu osláviť magický býčí Spln, ten, ktorý mi dovolil znovu raz stať sa Fénixom.
Občas, naplniť slobodu znamená uväzniť sa v dlhom zármutku, topiť sa v hlbinách a veľakrát nevedieť, skákať do priepastí, opustiť mnohých a mnoho. Možno až paradoxne, získať slobodu znamená všetko stratiť, upadnúť a nehybne chvíľu ležať s dušou a mysľou takmer polomrtvou, surovo sa máčať v bolesti a uvítavať zmeny, ktorých sa mnohí boja, no vo finále sú tou najúrodnejšou vesmírnou pôdou, ktorá túži po semenách nového života. Čeliť strachu za ktorého prahom býva poklad, čas, kedy sa jazva stáva výzvou. Milujem svoju bolesť, nie sadisticky ani sebadeštruktívne, čisto rituálne a uzdravujúco. Keď sa objaví, nahá ju puristicky príjmem. Netlmím ju, silno ju objímam, osamelá s hlavou na studenej zemi, v čírej samote. Neutĺkam ju povrchnými sedatívami, neupíjam sa, netlmím ju povrchnými vzťahmi, neutekám pre radu. V tichosti trpím s dôverou, že rituálne znovu povstanem celistvejšia a silnejšia. Slávnostne oslávim smrť starého a bolesťou očistená objavím kúzlo zmŕtvychvstania. K tomu ale musí všetko staré zhorieť, nové nezačne aniž by cyklus starý kompletne odumrel a zhnil. Ako v prírode.
Po roku sa blíži býčí Spln. Môj rituál, ktorý roztočil mnoho prirodzených zmien a ktorým som si vedome a dobrovoľne zlomila srdce, noc, po ktorej som si veľakrát rozbila vlastný svet no zároveň nachádzala najväčšie poklady seba samej, ktoré potrebovali povstať a oprášiť aby som v plnosti mohla znovu vzhliadať úsvit duše. Noc, kedy sa mi intuícia stala navzácnejším kamarátom a znepriatelila tak mnohých, ktorí si jej nekompromisné naslúchanie mýlili s porušovaním poslušných noriem či zdánlivou stabilitou. S otvoreným srdcom dokorán a s hlavou vztýčenou k nebesiam, ako zpopolnený Fénix, nedeliac už svoje ja s milovaným mužom, našla som vzácny harmonický zdroj. Chýbalo už len jedno, potrebovala som sa uzemniť.
V džungli som strávila dva týždne. Môj bambusový dom nemal okná, bol priestranný mnohých terás a ponúkal ideálne prostredie pre potrebné otváranie Muladhary. Môj koreň ako jediný zotrvával kompletne uzatvorený, večne uzamknutý, zvyšok energií plynul a bol otvorený dokorán. Tú šamanku to samú prekvapilo, vravela, že na môj vek to vyzerá ako kus odvedenej práce lenže ja som nemala pocit aby som akúkoľvek prácu kedy odviedla. Faktom je, že jej slová mi dávali zmysel a začala som viac rozumieť spontánnym astrálnym výletom. Uzemnená rozhodne nie som.
V džungli som spávala nahá, ako stále s tým rozdielom, že na baldachýne chránenom moskytiérou nahé telo cítilo každý dotyk divokej džungle, jej letmý vietor, jej nepravidelný dážď, zavýjajúce psy či jašterice, ktoré sa spoza mňa rady ozývali. Napojenosť na prírodu a tak potrebnú symbiózu som nikdy nepocítila viac ako pri usínaní v džungli v bambusovom kráľovstve bez okien. To bolo tam kde som sa o svoj koreň začala starať ako o krehké vajíčko, z ktorého vzíde časom život nový, až sa Muladhara roztočí.
|
| |||||||
|
