Kamión sa na hranici s Poľskom zmenil na stroj času. Raz hlboký stredovek a čo dom, to spiaca princezná v ňom, inde pocit akoby múry vzlykali za nacistami zničenou krajinou. Vojenské bunkre a tank pri ceste, skrivený človek na hrdzavom vozíku a my, zdá sa, minuli sme históriu „predošlého dňa“. Dedinka Kałava.
V Swinousci ma istý kamionista postrašil búrkou, ktorá akiste zúri nad Baltským morom, keďže nad prístavom poletujú obrovské kŕdle vtáctva. Pred večerom sme sa nalodili na trajekt Polonia. Po dvoch neúspešných výjazdoch na more, s vyhliadkou na šíre nič a postupujúcou tmou, mi bolo jasné, že na najbližších osem hodín končí všetka sranda.
Bubny v hlave a narušenú motoriku podchvíľou úspešne liečili strety so zaujímavými spolucestujúcimi. Dve postaršie Švédky, čo „vybrakovali“ automaty v lodnom kasíne, mi okrem návodu ako zbohatnúť, darovali niekoľko dobrých rád na cestu. S mentalitou švédskeho národa ma zoznamoval poľský emigrant. „Je tam krásne, pokoj, ľudia sú navonok milí, avšak nevedia včas prestať piť. Ženy sú príliš sebavedomé a emancipované. Hotový feministický spolok,“ zasmial sa Janek. Najkrajším momentom dňa bolo ukotvenie „trasiloďky“ v švédskom prístave.
Pred nami sa otváral Ystad. Miesto takmer dokonalého súladu nového so starým. Začiatky tohto tzv. „švédskeho Rothenburgu“ siahajú až do 13. storočia. Okrem množstva múzeí a františkánskeho kláštora je v neďalekej dedinke Kåseberga k videniu tajomný Ales Stener – päťdesiatdeväť kamenných menhirov usporiadaných do tvaru lode. Na poľnohospodársky juh nadväzujú hlboké lesy, z ktorých sa kde-tu vynoria drevené domky v tradičnej červenej farbe. Moje už beztak polootvorené ústa sformoval do tvaru „O“ neoficiálny maskot krajiny, vysoký obor s masívnymi parohami – los uprostred tmavej cesty.
Pred nami konečná stanica – Jönköping, za nami tri dni jazdy. Mesto, ktoré v minulosti tvorilo hranicu s Dánskom, leží na severovýchodnej hranici regiónu Småland a južného výbežku druhého najväčšieho jazera Våttern. Značná časť histórie Jönköpingu je pochovaná na dne spomínaného jazera, tá zvyšná, ešte suchá, čakateľom v poradovníku (Våttern každých sto rokov narastá o pätnásť centimetrov). Centrum regiónu je, mimo iné, aj kolískou známych spoločností ako IKEA, Husqvarna, či Electrolux. V nasledujúcich troch dňoch som častejšie vychádzala z regálu, ako som za ten čas zvykla označovať svoje bydlisko na 10 kolesách. Na ukrojenie z koláča poznania stačilo čarovné slovko „hejl“, po ktorom sa rozviazali mnohé jazyky a ochotných ľudí bolo zrazu ako vlajok pri domoch. Dobre som obišla aj v prípade môjho nevedomého „lomzovania“ v cudzej záhrade. Domáca mi našťastie vysvetlila, že vo Švédsku platí Allemanrat, čiže právo každého na voľný pohyb po krajine, a to aj v prípade, že Vaša noha vstúpila na súkromný neoplotený podzemok.
Za zmienku určite stojí aj návrat domov na lodi Jana Sniadeckeho z roku 1987. Na tomto „hrdzavou hrnci s veľkou pokrývkou“ prepravujú len kamionistov, no vzhľadom na to, že som bola papierovo druhým vodičom, vstup do sveta nových dobrodružstiev ma vítal s otvorenou náručou. Zo sto jediná žena. Dnes chápem aká obrovská by mala byť moja vďačnosť za to, že tieto riadky k Vám neprišli ako správa vo fľaši.
