Bol to rok výnimočne bohatej snehovej nádielky... Z tajomného auta strieľal neznámy na náhodných chodcov. V septembri hrdí vlastenci sklopili hlavy do veľkej newyorskej diery a v rámci spomienkového ticha, vytratil sa zvuk nasávania koly a prežúvaniu dvojitého burgera. Bushova vláda, s tichým súhlasom vystrašenej Ameriky, vysielala jednotky do vzdialenej cudziny. V Iraku bojovali rodičia deciek, s ktorými som sedávala v jednej lavici a denne s napätím sledovala zmeny v štatistike. V televízii hovorili o nejakom oranžovom kóde a my všetci sme v prízemných častiach domov čakali na deň hrozného útoku. Pod papučou strachu sme verili, že vojna je nevyhnutná a potrebná.
Do dnešného dňa sa v Iraku nenašli zbrane hromadného ničenia. Hororový scenár jadrových útokov sa premietol iba do hollywoodskych filmov. K tomu sa pripočítali korupčné aféry a sexuálne škandály republikánov a na svet prišla priam ukážková predvolebná kampaň demokratov. Akurát škoda, že tí, čo sa k slovu hlásili dvanásť rokov a následne boli vyvolaní k tabuli, pripísali k rovnici o neznámej výsledok bez riešenia. Demokrati dodnes nevedia jednoznačne povedať, či amerických vojakov budú z Iraku sťahovať postupne, urýchlene, respektíve vyvinú snahu prerozdeliť krajinu do niekoľkých autonómnych regiónov. V tzv. „referende o Iraku“ zvíťazili. V ich politickom menu je však zatiaľ iba predjedlo. Popcorn, ktorý si Američania vezmú na zápas favorizovaného modrého tímu a s hrôzou zistia, že hráči sú dezorientovaní a nevedia do ktorej bránky kopať.
Minulotýždňové voľby boli chladnou sprchou... Mnohí pod ňou zmývali svoj iracký omyl a mydlili sa nádejou.
