Poznám veľa ľudí a väčšina z nich sú dobrí ľudia. Aspoň tak ako ich poznám. A niektorí dobrí ľudia majú tendenciu ma ochraňovať. Často mi opakujú, že si treba dávať pozor, svet je zlý, ľudia si závidia a sú nenávistní. Od iných nikdy nič dobré nečakaj. Každý hrabe pre seba. Na tebe nikomu nezáleží a všetci ťa aj tak ohovárajú. Vlastne všetci ťa nenávidia, ale niektorí z nich menej a to sú tí dobrí.
Áno, zlých ľudí, ktorí nám urobili zápis hlbšie ako pod kožu, si pamätáme dlhšie a intenzívnejšie. Každý z nás. Lebo bolesť je intímna vec a keď ti ju niekto spôsobí, je to akoby vyhral piškvorky v tvojej duši. Zasadil posledný krížik, poriadne pritlačil pero a tvoje pokojné krúžky sú v prdeli. Takto si potom začneme budovať svoj vlastný zoznam zlých ľudí a podobný ochranársky princíp ako som spomenula vyššie. Radšej s nikým nehrať piškvorky ako prehrať, však?
Toto je zákon života. Raz vyhráš, aby si mohol opäť prehrať. My sme tvory egoistické, tvrdohlavé a od pocitu úspechu nás jedna prehra neodradí. Na to sa spolieha naša drahá evolúcia a vďaka tomu tvrdím, že dobrí ľudia nie sú dinosaury. Jednoducho existujú. Sú. Nevymreli. Akokoľvek je dokrížikované tvoje duševno, tak je fér si to priznať.
Vtedy si späť v hre.
Zaľúbiť sa dá vraj aj za pár sekúnd. Do cudzieho človeka. Aj do poštárky. Aj do doktora. Aj do susedky. Zaľúbiť sa dá do tej chvíle, keď je niekto na teba dobrý. Často stretnem echt človeka a vždy mi je z toho tak príjemne teplo. Niekedy stretnem až takého echt človeka, že mi je priam extaticky a mám strašnú chuť ho niečím obdarovať. Koláč,cukrík,žuvačka...alebo niečo.
Stará mama, ktorá je dodnes pre mňa archetypom láskavosti, mala krásny zvyk. Piekla. Koláče, zákusky, torty, ktoré ale nikdy neostali doma. Mali sme samozrejme prednostné právo na ochutnávku, ale následne sa dobroty posúvali. Stará mama mala v hlave databázu dobrých ľudí, ktorým dlží koláč. Keď som bola staršia, zamestnala ma na čiastočný úväzok za štandardný plat (cca 3 kusy koláčov týždenne) a robila som roznos. Tie koláče som, milí moji, nosila fakt kadekomu. Milej predavačke Žanete, ktorá starkej dala párkrát na sekeru, zubárovi, lebo starkej vyliečil zub (odhliadnuc od toho, že je to náplň jeho práce) a dokonca som raz cestovala autobusom do mesta, lebo stará mama tam mala spolužiačku, ktorá si tiež koláč aj náklady na cestu evidentne zaslúžila nejakou milou službou.
Podľa počtu roznosov som postupne nadobudla presvedčenie, že stará mama tie koláče posiela aj ľuďom, ktorí na ňu neboli vždy dobrí. Alebo aj vôbec. Bolo to celkom prefíkané gesto a starká očividne vedela, čo robí. Pretože ak by si sa aj po obdržaní koláča správal ako idiot, tak si asi idiot. A to nikto vedome byť nechce. Asi už vtedy vedela, že pozitívna motivácia je silnejšia ako výčitky a hnev.
Prišiel však deň, keď som stratila svoj príjem, stará mama zomrela a ja som si myslela, že dobrí ľudia, ktorí si zaslúžia koláč, odišli s ňou. Dlho som sa kryla, aby sa ku mne všetci tí zlí ľudia nedostali. V poslednom čase však pečiem. A zase roznášam. Lebo dobrí ľudia naozaj nevymreli, len ich niekedy akosi obídeme alebo si to, že sú dobrí, ani nevšimneme. Veru...roznášam a moja databáza je skutočne obrovská.
A ešte si neodpustím po vzore mojej šibalskej starej mamy podotknúť, že ak chceš aj ty koláč, tak skús byť na mňa nabudúce dobrý. Uvidíme, možno dôjdem aj autobusom...
HESLO DŇA: tiramisu!
