Priatelia, úvod do problematiky bude krátky ako príbeh sám. Prisahám. Ale prisahám len tak nanečisto, lebo tým, čo píšu sa občas stane, že prepíšu. Buď dejiny alebo sľúbenú dĺžku príspevku.
Tu, v našom malom meste v strede Slovenska, je dnes krásny slnečný deň. Jemne pofukuje vetrík a pri dome kultúry sa striedajú mercedesy s vytunnigovanými feliciofabiami. Slovom, rozprávka. Keď sa nemáš s kým rozprávať a chlípeš tretie presso, jazyk si zažiada náhradu za slová. Časom som zistila, že skvelo funguje malá mlsnotka ako fornet.
Vieš čo je fornet? Malé zakrútené lístkové cesto s náplňou podľa toho, čo si tvoja duša zažiada. Podarená značka, ktorá síce pomaly zaniká pod ťarchou nutelových croisantov a avokádových hipsterčín, ale v našom malom meste stále pyšne tróni oranžový stánok hneď vedľa autobusovej zastávky. Logika. Obchod. Biznis. Úspech. Oproti je jedinečný obchod, ktorý nikde inde nenájdete. Trúfam si to povedať. Predávajú vajíčka a. Nie. Iba vajíčka. Rôzne veľkosti, rôzny pôvod. Čísla im však po ústupe vajíčkovej krízy mierne klesajú a tak som majiteľovi poradila podobný motív ako majú fornety. Nech skúsi obmeniť náplne. Šupa, ja viem. Biznis mám v krvi. Odul sa a tak chodím na vajíčka do jednoty.
Vo fornetoch čaká teta. Taká milá teta, ktorá keď ešte trochu ostarie, nebude typ Studenková, ale prirodzene sa posunie na okraj stola slávnych starých žien, kde sedí typ Pani Večerníčková. Podľa mňa je to super, ona by ma za moje úvahy asi vypoklonkovala bez tých chutných koláčikov. Niekedy komplimenty jednoducho zostanú nepochopené.
Táto teta je však prefíkaná. Vždy, keď nadiktujem, čo chcem, presviedča ma na navýšenie spotreby. Neustupujem, som si istá nákupom aj budgetom. Keď odchádzam a preberám balíček, vždy tam je niečo navyše. Jedna zo vzorových objednávok prebehla asi takto:
,,Dobrý deň, prosím si dva pizzové a dva bryndzové. A ešte prosím dve celozrnné tyčinky."
,,Ahoj dievčatko!"
Prisahám, že mi hovorí dievčatko. Niekedy prídem so synom a v očiach mám neprítomný výraz Čubirkovej, ktorá práve vystúpila z vlaku bez manžela, ale ona mi vždy povie dievčatko. Nedrblo by ťa? Nie. Lebo v istom veku zakaždým, keď nastupuješ do autobusu, túžiš aby sa ťa vodič opýtal, či si praješ študentský a fajčíš iba preto, že dúfaš v predavačku, ktorá si raz overí či máš 18. Vráťme sa k tete:
,,Zlatíčko moje, mám tu posledné tri tie pizzové, môžem ti dať predsalen tri? Vieš, až mi tu ten jeden smutný nezoschne." pozerá na mňa ako šteňa. Jasné, odpovedám a cítim sa ako záchranca sveta. Záchranca osamotených fornetov, minimálne.
Zaplatím, odchádzam, pozerám na nákup. Tri pizzové - okej. Tri bryndzové - uhm? Štyri celozrnné tyčinky - to fakt?
Dnes sa to stalo zas a rozhodla som sa, že si ju pri celom procese lepšie všimnem. Samozrejme hádzala, čo jej do ruky prišlo, nehľadiac na moje neútle boky. Keď mala sáčok položiť na váhu, opatrne ho pridržala vo vzduchu, akože niečo klikla do pokladne a povedala: 1,20. Predstavte si, že ja žena, ja rodový nákupca všetkých pokolení, vládca akcií a zliav aj v podsvetí, som si všimla, že tá žena mi dá vždy tú istú cenu za rôzny nákup až pri desiatom nákupe!
Srdečne som poďakovala a strašne som sa smiala. Ľudia v parku boli jemne pohoršení, ale nie je nič krajšie ako keď sa nad tebou pozastavujú ľudia, nad ktorými sa pozastavuje celé Slovensko. Kysuce. Mám to tu rada. Sú tu takéto jednoduché tety, ktoré hrajú svoje jednoduché hry, aby svet bol v princípe o čosi jednoduchší. Lebo byť dobrý a dať viac nie je až také zložité, ako sa zdá.
Uvedomila som si, že už dlho žijeme v priestore, kde dostávame málo, lebo každý má málo. Logicky. Potom, keď ti niekto dáva viac, premôže ťa hnev. Akési zúfalstvo zosobnené v otázke: Ako je to možné?
No tak. Tak, že niektorí ľudia dnes vedia, že tajomstvo šťastia a úspechu a biznisu a lásky a všetkého vlastne....spočíva v tom, že dáš vždy viac ako sa od teba očakáva.
HESLO DŇA: Lets have fornety and love
