Priatelia, rodáci, emigranti, drahí imigranti...vitajte tu. Vítajme sa ešte raz a poobzerajme sa, kde sa vlastne nachádzame. Naša rodná hruda naberá rozmery bludného Holanďana (dúfam, že nikoho neurazím prirovnaním k inej štátnej príslušnosti a ak áno, tak ma to teší). Rútime sa a nevieme kam. Príjmame opatrenia, vydávame zákazy, všade sedia odborníci a lojálni sudcovia. Naša zdanlivo bezpečná krajina však dostáva facku za fackou a my,ľudia, ktorí sme akousi neviditeľnou veličinou v pravouhlom trojuholníku vypadávame z rovnice. Lebo obsah vypočítaš aj keď sú známe len dve strany.
Vo vláde sedí extrémistická strana (to akoby ISIS mal vlastnú rozhlasovú stanicu vo všetkých svetových jazykoch a naladíš si ju ľahko ako funrádio, lebo veď prečo nie.Niektoré názory majú fajn, príležitostné vraždenie môžeme prehliadnuť), zabili sme novinára a jeho snúbenicu, pretože vedeli o čosi viac pravdy než s akou sa dá žiť a najnovšie sme na uliciach hlavného mesta dokopali imigranta. Henry. Mal meno, mal rodinu, v srdci mal viac ako celá spomínaná politická strana dokopy a hlavne, donedávna, mal aj život.
Cítite sa trochu dotknutí, že všetko píšem akoby ste to spravili vy? Teda my? Viete čo, aj ja. Normálne som nasrala samú seba, keď som si to prechádzala. Proces hnevu sa rozblčal ešte viac, keď som si uvedomila, že je to svätá pravda. Grál dnešného myslenia.
Túžime byť trochu mimo,vypíname správy, nečítame dianie, o politike sa nerozprávame. Jednoducho ruky preč, ale názor dnu. Taký ten poctivý sedliacky rozum. Na tom nie je nič zlé, teda nebolo. Až doteraz.
Priatelia, žijeme v dlhodobom vzťahu s našou krajinou a ten vzťah sa poriadne serie. Veľa sme toho prehliadali, sťahovali sme sa zo spálne do obývačky, riešili sme svoje veci,aby sme nemysleli na nutnosť činu. Tak to býva a ja ti zaručujem, že nikde nebeží čas tak rýchlo ako v nefunkčnom vzťahu. Potom si už len lámeš hlavu nad tým, ako je možné, že si to vydržal tak dlho.
Tak dlho dokážeme byť v nefunkčnom spojení až sa stávame neviditeľnými. Pomaly aj my sami začneme svoje potreby zatracovať a vopred odsúdime šancu na svetlejšiu budúcnosť. Nahovárame si, že toto je už TO. Že toto je tá realita s ktorou sa treba zmieriť a lepšie už nebude, dobre už bolo. Ale to nie je pravda.
Tak je to aj s nami a našim rodným cintorínom, akoby známy ešte-hrdý Slovák povedal. Všetci sa cítime paralyzovaní vo svojich vlastných hypotékach, ja viem. Tak ako si paralyzovaný, keď sa máš rozhodnúť s niečím skoncovať. To však nie je dôvod, aby sme si nepriznali, že sa nás to týka. Sme to my. Táto krajina a aj všetko, čo sa deje. My sme zodpovední a my máme v sebe tú moc urobiť rozhodnutie. Pohyb je cieľ. Zmena je konštantná. Musí prísť.
HESLO DŇA: priznaj sa, priznaj si
