Londýn. Mesto, ktoré mi tak prirástlo k srdcu, že o počte mojich letov tam a spať mám iba približnú predstavu. Kamarátov, ktorý tu žijú, či už natrvalo alebo dočasne si netrúfam zrátať. Dávno to pre mňa nie je iba BIG BEN, LONDON EYE, BECKINGHAM PALAC, WESTMISTER alebo PICCADELI. Skôr si spomeniem na Manocha z Indie, Jeya zo Sri Lanky, Abbey moju spriaznenú dušu a kamarátov zo Slovenska, ktorých viac láka život veľkomesta ako ten za horami - za dolami, ktorý žijeme my tu v srdci Európy.
Počasie neprekvapilo ani tentokrát. Privítalo nás tradične ako sa na britské ostrovy patrí. Hmla rozprestierajúca sa všade naokolo, snáď nikdy nekončiaci dážď, teplota pri ktorej mám pocit, že je skôr pravý december ako začínajúca jeseň.
Je stred týždňa. Všade cítiť zhon, pracovné nasadenie, uponáhľaný spôsob života, ktorý je tu na dennom poriadku. Na Liverpool Station panuje rovnaká nálada. My sa rozhodujeme medzi metrom a červeným doublebusom. Keďže sa stále považujem za turistu, jednoznačne vyhráva dvojhodinová vyhliadková jazda autobusom cez centrum k Regen Parku, ktorý je pre túto chvíľu cieľom našej cesty.
Staré anglické domy. Vlhko a večná zima v nich nie je práve dvakrát vábivá, ale ich architektúra a história ma nikdy neprestanú fascinovať. Náš hotel je situovaný práve v jednom z nich, v tichej uličke, asi 5 autobusových zastávok od Oxford street. Zvítame sa s personálom, odpovedáme na zvedavé otázky a vysvetľujeme, že nie Ceko-slovakia, ale Slo-ven-sko. Najlepší spôsob ako prekonať únavu je čo najrýchlejšie na ňu zabudnúť. Nie je o čom dlho premýšľať. V duchu tohto hesla: London je nákupný raj, vyrážame do ulíc. Je zbytočné rozpisovať koľko hodín sme strávili v obchodoch a v skúšobných kabínkach, koľko párov topánok sme mali nohách a s koľkými kabelkami sme sa nevedeli rozlúčiť. Dôležité je konštatovanie, že kufre a príručná batožina tento náklad odniesli a slečna na letisku síce s menšími pripomienkami, ale predsa batožinu s nejakým tým kilom navyše akceptovala.
Možno je to zvláštne, ale najväčšie čaro má pre mňa Londýn v noci. Ľudia akoby tu nikdy nepotrebovali odpočinok, akoby mesto nikdy nespalo, neustále pulzujúci život. Rešturácie, bary, fastfoody, ulice sú plné ľudí. Autá trúbiace v kolónach, bicyklisti premáčaní v daždi, cestujúci tlačiaci sa v metre 24hodín denne. Napriek tomu si každý dokáže nájsť miesto, kde je pokoj, kde sa dá na chvíľu zastaviť a vnímať nádheru a atmosféru okolo seba. BECKINGHAM PALAC osvietený nespočetným množstvom svetiel, odpočívajúce londýnske oko po namáhavom dni a ticho tečúca Temža. Celé hodiny sa dokážem prechádzať popri brehu, stretáť turistov z celého sveta s fotoaparátmi v rukách, ale aj unavených londýnčanov vracajúcich sa z práce.
Sedíme v tradičnom londýnskom pube. Večer je ten najvhodnejší čas stretnúť sa s priateľmi. Je pre mňa fascinujúce sledovať ako partia ľudí z celého svete sedí za jedným stolom. Rozprávajú sa, prekrikujú jeden druhé, smejú sa na prežitých zážitkoch, rozprávajú o plánoch do budúcna. Nikomu nevadí, že jeden je čierny, druhý zase biely a ten ďalší občas nerozumie slovíčku, dvom. Nijaké predsudky, opovrhovanie. Všetci sú si rovný. Hľadím ostatným do tváre. Akoby som nikdy neodišla. Takto som si všetko predstavovala.
Odovzdávame kľúče na recepcii a vybehneme z hotela. Meškáme. V tej rýchlosti sa mi zdá, že kufor má aspoň sto kilogramov a autobusová zastávka je na kilometre vzdialená. Stihli sme to. Vezieme sa na letisko. Tma, pokoj. V ušiach mi znie Warwick avenue a hľadím do diaľky. Lúčim sa. Lúčim sa s tými, na ktorých neustále myslím, s mestom, ktorého sa nedokážem nabažiť, so životom, za ktorým sa mi cnie.
