Dostať výpoveď nie je nič príjemné. Rozdiel je však výpoveď dostať a výpoveď iniciovať. Z rádia som odišla dobrovoľne. Veľmi nerada ale musela som. Vedenie, kolegovia, samotná práca bola skvelá, veľmi, preveľmi ma tešila ale z niečoho sa žiť musí. Trhalo mi srdce, že musím odísť ale bolo to moje rozhodnutie, na ktoré som sa mohla pripraviť. Keď som ale dostala svoju prvú výpoveď v nasledujúcej práci, cítila som sa veľmi prázdna, neschopná a neužitočná. Prišlo to nečakane. Myslela som si, že všetko je v poriadku. Nikto sa nesťažoval, s novými kolegami som sa snažila vychádzať, bola som tímový hráč, svoju prácu som vykonávala poctivo. Hovorca mesta ma však jedného dňa zavolal do zasadačky. Tušila som niečo zlé, pretože vyzeral veľmi vážne, pred sebou mal nejaké papiere a pero. Pomaly, s melodramatickým hlasom sa z neho sypalo, že to nerád robí, pretože ma má rád, pracuje sa mu so mnou dobre, mrzí ho to ale musím odísť, pretože je to želanie vedenia, ktoré on nemôže ovplyvniť. Mala som pocit, akoby sa na mňa zosypalo obrovské vrece niečoho ťažkého. V prvých momentoch som myslela na svojho tatku a na svoju pozíciu, do ktorej som sa po týchto slovách opäť dostala. Mladá žena, ktorú aj v dospelosti opäť musí živiť otec. Chcela som mu pomôcť, zavďačiť sa mu, ako sa o mňa celé roky, čo som študovala, staral a teraz? Znova som mu bola na krku. Cítila som frustráciu a beznádej. Zaliala ma horúčava, potom zima, prišlo mi nevoľno, predmety okolo mňa sa začali triasť. Zdalo sa mi to absurdné - v tom okamihu som bola ešte zamestnaná ale na druhý deň som sa mala hlásiť na Úrad práce. S odstupom času to však vnímam ako skvelú školu života a som veľmi vďačná za príležitosť, ktorá mi bola ponúknutá. Tu som si však uvedomila, že nemôžem byť v práci, kde mám zviazané krídla a určený štýl, ktorým sa musím uberať. Som redaktorka, ktorá miluje slobodu slova.
Pár mesiacov bez práce sa dá zniesť ale ak sa čas meria na polrok alebo rok a viac, začínate mať o sebe pochybnosti, ktoré umocňuje okolie, ktoré sa vás neustále pýta na novú pracovnú príležitosť a vy dokola opakujete, že ešte nenastal ten pravý čas. Zrazu máte pocit zbytočnosti. Rodina alebo spoločenstvo v ktorom žijete chvíľu zvláda udržiavať domácnosť. Niekde po čase cítiť nervozitu a nastúpia výčitky, sú domácnosti, kde vám nikto nič nepovie ale sami citeľne vnímate, ako veľmi by sa ďalší plat zišiel. Všetka snaha, ktorú ste vkladali do vzdelania, aby ste sa vyhli nezamestnanosti, sa vám zdá bezvýznamná. Skĺbiť radosť z práce so samotnou prácou je náročné. Vidím to vo svojom okolí – mnoho ľudí má prácu ale nebaví ich. Piatok je ich najkrajší deň v týždni. Keď som bola v rádiu, piatok som ani nepotrebovala. Pre mňa bol každý deň nedeľa. Veľa radosti, voľnosti a slobody, zábavy a možností na sebarealizáciu. Kdesi som počula, že by sme si mali nájsť prácu, z ktorej by sme si nemuseli vziať dovolenku. Kiežby pre každého bola jeho práca zároveň aj jeho snom. Som človek, ktorý potrebuje neustálu zmenu, nové impulzy, výzvy, radosť z práce, dôvod, prečo ráno vstávať a tešiť sa z nového dňa (to sa teším aj bez práce ale s prácou to má ešte väčší cveng). Zrazu je normálne, že ste v pyžame celý deň, videá na YouTube poznáte takmer odzadu, sprchujete sa každé tri dni, hráte sa rôzne online hry a popritom posielate životopisy. To sa stáva bežnou, každodennou rutinou. Každý deň sa zlieva do jedného nekonečného, z ktorého sa neviete dostať. Niektorí si počas obdobia, keď čakajú na prácu, nájdu nové záujmy, chodia na stretávania/turistiku, iní sa utápajú v depresiách a postupnému nezáujmu o okolitý svet. A potom príde pozvanie na pohovor. Samotné stretnutie je často stresujúce. Prvý dojem urobíte len raz. Väčšinou pred vami sedia traja ľudia (alebo len jeden), ktorí sa chytia každého váhavého slovíčka, ktoré poviete. Po pár pohovoroch si už urobíte zoznam pravidelných otázok, ktoré sa pýta doslova každý personalista. Akoby všetci čerpali z jednej príručky o hľadaní nového zamestnanca. Musím sa priznať, že po čase ma pohovory začali nudiť.
Byť nezamestnaná nie je vôbec ideálne štádium. Nikto sa v ňom nechce nachádzať. Napriek tomu nás však učí k niečomu podstatnému: k trpezlivosti. Nikdy sa nevzdávať. Toto obdobie nám pomáha spoznať samého seba, naše limity a silu. Nezamestnanosť nás učí, že všetko je možné, ak sa o to pokúsime. Počas nezamestnanosti som poslala niekoľko desiatok žiadostí o prácu. Z tých žiadostí sa málokto ozval a ak, tak to bola krátka a stručná negatívna odpoveď s prianím šťastia pri hľadaní práce. Nezamestnanosť nás učí veriť si. Čítať a vnímať odmietnutie bolí. Poznáme totiž svoje kvality, vieme, že by sme v tej práci boli dobrí, možno by sme v nej až vynikali ale skôr ako nám niekto dá príležitosť, zavrie pred nami dvere, pretože i keď my sa poznáme, pre personalistov/budúcich zamestnávateľov sme cudzí. A tu je dobré vedieť sa prezentovať. Moje prvé pohovory boli stresujúce. Cítila som sa ako pred štátnicovou komisiou ale postupne zo mňa stres opadával. Teraz je to skôr o tom, že sa porozprávam s ľuďmi, ktorých prvýkrát, a možno naposledy, uvidím. Nemôžete ovplyvniť to, či niekomu budete sympatickí, môžete však ovplyvniť to, ako vystupujete. Vyznať sa v budúcom zamestnávateľovi je náročné. Mama mojej kamarátky mi raz povedala, že si na každého „jeho“ miesto počká. Možno zajtra budete počuť „Áno.“. Viem, je to náročné avšak každému nezamestnanému držím päste. Raz to svoje miesto získate. ;)
