Všetci v určitej fáze nášho života prežívame rôzne prekážky alebo stratu: smrť blízkej osoby, rozchod/rozvod, výpoveď z práce, doživotný úraz alebo chorobu (našu alebo nášho blízkeho) a iné. Niektorí tieto udalosti nezvládnu a volia najjednoduchšiu cestu, iní sa s problémami pasujú napriek možným depresiám, stavom úzkosti alebo stresu a stávajú sa silnejšími ako iní v ich veku. Niektorí z nás sa uzavrú do seba, s nikým nekomunikujú, život iných ich nezaujíma a tíško trpia ďalej. Avšak oveľa viac je tých, ktorí napriek maske/pancieru naďalej ostávajú empatickí a sú ochotní pomôcť. Len sú opatrnejší - a napriek veľkej vnútornej sile - krehkí.
Po strate mamy som bola odstrihnutá od ostatných. Viac ako kedykoľvek predtým som si uvedomovala, aké malichernosti riešia ľudia v mojom veku. Pominuteľné, nič nehovoriace. Nezaujímalo ma to, o čom sa rozprávali. Nič mi to nedávalo. Dodnes mám problém vytvárať kamarátstva a vzťahy s ľuďmi v mojom veku. Klamala by som, keby som napísala, že ma to netrápi. Silní ľudia sú často sami, pretože pôsobia odmerane, možno až nedosiahnuteľne. Zároveň z nich vyžaruje falošný dojem, že sú zo železa a zvládnu všetko ľavou zadnou. Ale aj mňa sa rôznym spôsobom dotýkajú reči alebo skutky okolia. Strata mamy ma nepoložila, skôr ma prinútila pozerať sa na život inak a vážiť si každý okamih. Život vnímam racionálnejšie, opatrnejšie, s využitím každej minúty. Nezatrpkla som a nehľadala v nikom a ničom vinu. Už však nedokážem byť bezstarostná, témy mojich rozhovorov zahŕňajú často ťažké témy. Nebojím sa rozprávať o hocičom – možno preto za mnou prichádzajú ľudia rôzneho zmýšľania so svojimi príbehmi. Témy, ktoré sú pre spoločnosť tabu, sú pre mňa normálne. Prečo o tom nehovoriť? Na čo čakať? Jednou z tém, ktorej sa ľudia v mojom veku vyhýbajú je smrť, pretože ich sa ešte netýka a netreba o nej hovoriť. Veľmi rada sa smejem a teším sa z každého okamihu, keď môžem byť veselá. Čím som staršia, stávam sa stále väčšou oporou pre okolie ale aj ja mám obdobia, keď si v noci dám hlavu do dlaní a rozplačem sa. Aj v úprimnom plači je však sila.
Čo znamená byť silný? Naučiť sa, že chyba/pád/neúspech neznamená koniec. Som presvedčená, že všetko, čo sa deje v našich životoch, sa deje pre nejaký dôvod. Neúspech nás má niečo naučiť. Sila znamená nepoddať sa v takýchto okamihoch života zlým zlozvykom ako sú drogy, alkohol alebo násilie. Jedno blbé obdobie neznamená, že celý život je zlý. Uvedomujem si, že človek v daný okamih vníma všetko čierne a neverí, že život bude raz znova farebný. Myslím si, že všetky „podporné“ prostriedky situáciu len a len zhoršia. Silní ľudia sa snažia zamerať na pozitívne okamihy života a aj preto sa radi zoznamujú s novými ľuďmi, menia prostredie, aby získali nové impulzy. Majú svoj okruh blízkych ľudí, ktorý neradi menia. Im dovolia prejsť za svoj pancier, ktorý ich chráni od prípadného zranenia. Radi sa učia (nielen nové veci ale najmä zo svojich predchádzajúcich skúseností), majú otvorenú myseľ, život berú zo všetkých uhlov – nemajú klapky na očiach a nepresadzujú len jednu cestu. Silní ľudia sú tí, ktorí druhých dvíhajú, povzbudzujú, stávajú sa inšpiráciou a tešia sa z úspechu iných. Vnútorná sila neznamená zhadzovať život druhých a považovať ich ťažkosti za nedôležité, dokonca sa z ich života smiať. Byť silný ale zároveň empatický je kľúčom k lepšiemu poznaniu druhých a v konečnom dôsledku aj seba. Mám otvorené srdce a prijmem každého, kto potrebuje povzbudiť ducha. Pretože, prečo mám byť sebecká a vidieť len seba? Neoplatí sa mi to.
