Čítanie je moja záľuba. Ku knihám ma priviedla moja mama, tiež knihomoľ, takže už v piatich rokoch som vedela čítať. Bola som to dieťa, ktoré muselo vždy nahlas pred celou triedou prečítať úryvok z knihy, školský poriadok na začiatku každého školského roka a ktoré našepkávalo celé slovo tým, ktorí ešte v tretej triede sekano čítali. Poctivo som čítala knihy z povinného čítania a viedla si čitateľský denník. Pre mňa to nebola povinnosť ale veľké potešenie. V diktátoch mi robili problémy len čiarky, s ktorými nie som kamarátka dodnes. :)
Prostredie knižníc a kníhkupectiev zbožňujem. S radosťou dostávam knihy ku svojmu sviatku. Mnohokrát sa idem len tak prejsť do kníhkupectva. Nie nutne s cieľom niečo kúpiť. Len chcem byť v prostredí kníh. Milujem, keď sa môžem knihy dotknúť, hladiť a ovoňať jej stránky či počuť zvuk otáčajúcich strán. Boli časy, keď celé moje vreckové šlo na knihy. Keď čítam, potrebujem ticho. Potrebujem sa sústrediť na dej a akýkoľvek rozhovor so mnou ma ruší. Obľubujem chodiť do kaviarne a čítať si. Obzvlášť rada chodím do kaviarne, ktorá je spojená s kníhkupectvom. Určite viete, ktorú myslím. V pozadí znie len klavírna alebo jazzová hudba a zvuk kávovaru. Často ma môžete vidieť v knižnici - v študovni. Alebo si knihy požičiam. V minulosti som s mamou bola v knižnici ako doma. U nás si môžete požičať dvadsať kníh. To je hotová záťaž pre moju chrbticu! Je mi veľmi ľúto, v akom stave nachádzam niektoré knižky – dotrhané, s vytrhnutými stránkami či poprípade šalátové vydanie, smrdia od cigariet, s ohnutými uškami (au, ako toto môže niekto knihe urobiť?), popísané (perom alebo fixou!), poliate vodou alebo malinovkou. Je to neúcta ku knihe. Mňa učili pri knihe nejesť, nepiť a nepísať do nej. Je zaujímavé, čo všetko ľudia používajú ako záložky. Obzvlášť v knižnici môžete nájsť rôzne kúsky – papier s poznámkami, peniaze alebo fotky rodinných príslušníkov.
Túžim navštíviť obrovské svetové knižnice. Musí to byť úžasné prechádzať sa pomedzi tou hromadou nádherných kníh. Mnohí sledujú svojich obľúbených autorov na sociálnych sieťach, nedočkavo čakajú na ďalšiu knihu zo série alebo na novú knihu od toho istého autora. Aj ja som bola fanúšikom rôznych sérií. Dychtivo som čakala na novú knihu, ktorú som si okamžite kúpila, prečítala za jeden deň a potom rok čakala na pokračovanie. Rada sa o prečítaných knihách rozprávam a vždy mi imponuje niekto, kto rád číta. Akceptujem, že sú medzi nami aj takí, ktorí ku knihe nemajú vzťah. Vtedy však akoby malá časť môjho ja o týchto ľudí prestala mať až tak veľký záujem. Pri rozhovore o knihe sa môže stať, že nám niekto prezradí časť deja tzv. spoiler. Niekedy si k týmto spoilerom dopomôžete sami – ak vám zrak pri čítaní padne na ďalšiu stranu. Samostatnú kategóriu tvorí preklad knihy. Knihy sú často v originálnom jazyku oveľa lepšie ako slovenský či český preklad. Z cudzích jazykov sa môžem spoliehať len na angličtinu a češtinu. Dávam na svoje pocity, neriadim sa odporúčaniami, pretože každý máme svoj vkus a nikto nečíta tú istú knihu rovnako.
Keď človek číta, akoby prežil niekoľko životov, spoznal mnoho kultúr, stretol mnoho ľudí. Postavy v knihách sa stávajú mojimi priateľmi. O to viac ma vie zaskočiť nečakaný zvrat v knihe. Neznášam, keď spisovateľ nechá moju obľúbenú postavu umrieť. To mi niekedy aj slzička vybehne. Nahlas komentujem dej, smejem sa alebo plačem. Teší ma, ako si môžem predstavovať postavy, prostredie v ktorom sa postavy nachádzajú a vôbec celý dej. Keď kniha skončí, mám pocit prázdna. Akoby vám naraz odišli všetci priatelia a vy ste ostali sami. Nezačnem hneď čítať ďalšiu knihu. Tá predchádzajúca musí vo mne doznieť. Poznám ľudí, ktorí čítajú niekoľko kníh naraz ale to by som ja nedokázala. Teda, dokázala ale nechcem, aby sa mi deje plietli. Toto nie je maratón, kto za kratší čas prečíta viac kníh. Navyše, vybrať ďalšiu knihu je tak zložité!
Mám rada náročnejšiu literatúru pri čítaní ktorej musím rozmýšľať ale aj klasicky, oddychovú literatúru. Zbožňujem literatúru 19. storočia. Z tohto obdobia sú mojimi obľúbenými knihami Pýcha a Predsudok od Jane Austen alebo Zločin a Trest od F. M. Dostojevského. Nečítam literatúru faktu alebo presladené knihy, ktoré majú od reality naozaj ďaleko. Knihy požičiavam len svojim najbližším. Mám o svoje knihy strach. Starám sa o ne s láskou a už sa párkrát stalo, že sa mi knihy vrátili v poškodenom stave. Nebránim sa pokroku a neodsudzujem nikoho, kto číta e-booky, papierové väzby alebo počúva audio knihy ale na klasické v tvrdej väzbe to nemá. Na papierovej verzii som sa dokonca raz porezala. Ak čítam knihu, neviem sa od nej odtrhnúť. Nespím, kým knihu nedočítam a je jedno ako veľmi som unavená. Keď ju rozčítanú odložím, musím stále myslieť na dej a skôr či neskôr sa k nej vrátim. Musím. Zbožňujem hrubé knihy. Knihy do sto strán považujem za časopisy. Mojim rekordom bola dosiaľ 700-stranová kniha, ktorú som prečítala za dva dni. Nedalo sa. Jednoducho nedalo. :) Má to aj svoje výhody – čítate a zároveň posilňujete. Takéto knihy sú tak ťažké, že niektoré spôsobujú svalovicu alebo brnenie v rukách. Filmové verzie kníh ma len málokedy vedia potešiť. Skôr ma nahnevajú. Kým pri knihe si vytvoríte vlastný svet, vo filme je vám daný a mnoho scén je vystrihnutých alebo totálne nesprávnych.
Zarmucuje ma, že na svete je mnoho kníh, ktoré do konca života nestihnem prečítať. To by som totiž nemohla robiť nič iné. Je mi ľúto, že už nemám toľko času na čítanie ako predtým. Život dospelého človeka si vyžaduje čas aj na iné veci. Láska ku knihám však so mnou ostane navždy.
